Erasmus naprieč Baltikom

Paradoxne, keď som si vyberala zo zoznamu partnerských univerzít, lotyšská Riga Stradins university, kde som študovala, v zozname chýbala. Vybrala som si školu v Litve kvôli jej možnostiam, zaujímavým predmetom a tiež kvôli krajine, o ktorej sa málo vie a kam by som sa v budúcnosti pravdepodobne už len tak nedostala. Rozhodla som sa, že to vyskúšam. Po tom ako ma vybrali, som zostala mierne zaskočená. Namiesto Kazimieras Simonavičius University, ktorú som si pôvodne vybrala a s entuziazmom ospevovala v mojom motivačnom liste a na pohovore, som bola prijatá na úplne inú univerzitu, dokonca v inej krajine.

„…vo vašom prípade sa vyskytla jedna vec. Zmluva nie je uzatvorená s VŠ v Litve, ale s Riga Stradinas University v Lotyšsku,“ písalo sa v akceptačnom emaile, ktorý som dostala. Túto novinku som prijala síce so šokom, ale s radosťou a začala som so záujmom zisťovať všetky informácie o mojom novom pôsobisku.

Tam aj naspäť som cestovala autobusom. Samozrejme, nebol to žiadny luxus, ale s knihou a notebookom sa to dalo vydržať. Keď sme prechádzali cez Litvu, dokonca aj výhľad stál za to. Ušetrila som celkom pekné peniaze, keďže jednosmerné letenky sa pohybovali v sume okolo 130 eur a ja som sa so spoločnosťou Polskibus dopravila z Rigy do Bratislavy (síce s prestupom vo Varšave) za cca 35 eur. Nedávno letecká spoločnosť AirBaltic pridala zvýhodnené lety z Popradu do Rigy za neuveriteľné ceny, no bohužiaľ mne nevyhovovali termíny. Myslím, že táto letecká linka ešte stále funguje, tak ak plánujete výlet na Pobaltie, určite odporúčam AirBaltic.

Škola v Lotyšsku sa v porovnaní so začiatkom semestra u nás začala skoro. Cestovala som už 20. augusta, lebo posledný augustový týždeň nám škola zorganizovala „welcome week“.Musím priznať, že bol zorganizovaný perfektne. Okrem erasmákov, ktorých bolo na škole okolo 30, školu navštevovalo aj obrovské množstvo (netrúfam si odhadnúť koľko) Nemcov, Švédov a Fínov, ktorí študovali celých 5 rokov. Väčšinou medicínu. Welcome week bol určený pre nás všetkých, čiže sme už prvé dni spoznali kopec ľudí z celej Európy. Boli sme rozdelení na tímy a súťažili po celej škole, pričom sme zároveň spoznávali jednotlivé miestnosti a učebne. O pár týždňov neskôr, keď som bezcieľne blúdila univerzitnou chodbou na treťom poschodí a s malou dušičkou hľadala schody alebo výťah, som si presne spomenula na náš welcome week. A že som si vtedy mohla viac všímať, kadiaľ kráčam.

Musím pochváliť aj činnosť lotyšskej ESN. Nikdy predtým som tejto organizácii nevenovala zvlášť pozornosť, (možno to súvisí s jej slabšou činnosťou u nás v Trnave) ale naozaj toho pre nás zorganizovali veľmi veľa. Okrem klasických pub crawlov a ožieračiek pre nás pripravili aj kopec výletov a zaujímavých akcií. Takmer každý víkend sa dalo ísť niekam mimo Rigy.

Človek by nepovedal, že Erasmák bude mať problém s dochádzkou. Na mojej univerzite sa ale nedalo zakamuflovať, že chýbate nejakým falošným podpisom. Na každú jednu hodinu bol presne rozplánovaný harmonogram. Každý týždeň sme mali prezentácie, debaty alebo priebežné testy a tí profesori jednoducho videli, či tam ste alebo nie. Navyše, z väčšiny prednáškok, ktorých som sa zúčastnila, som do týždňa musela poslať zhrnutie z hodiny v rozsahu jednej strany. Ak som si plánovala výlet musela som to ísť oznámiť. Samozrejme, netýkalo sa to všetkých predmetov. Len tých na krátke obdobie.

V Rige mali totiž trošku zvláštny systém. Niektoré predmety trvali celý semester a niektoré len štyri alebo päť týždňov. No a keď chýbate na tom, čo trval len mesiac, tak ste mali pochopiteľne prúser. Predmety trvajúce celý semester som mala len dva. Ostatné boli v októbri alebo novembri. Popravde, celkom sa mi tie jednomesačné páčili. Učilo sa tam intenzívne, čo znamená viackrát do týždňa a hlavne, hodiny boli zamerané viac prakticky. Napríklad medzinárodné právo. To môžem porovnať, pretože som podobný predmet absolvovala aj na Slovensku. Fungovalo to tak, že sme ho mali trikrát do týždňa celý november. Neučila som naspamäť žiadne paragrafy ani poučky. Mali sme síce dva priebežné testy, ale v nich išlo skôr o to, či by sme vedeli naše poznatky aplikovať na konkrétny prípad. Aby sme sa naučili argumentovať. To sme si vyskúšali aj v debatách. Témou jednej boli napríklad ilustrácie na škatuľkách od cigariet. Rozdelili sme sa na dve polovice, pričom jedna zastupovala ochrancov zdravia a druhá tabakovú spoločnosť. Argumenty sme museli mať dopredu napísané. Nikdy som si nemyslela, že budem mať rada právo, ale keď sme sa hrali na právnikov, tak ma to celkom bavilo.

Magisterské predmety na mojej univerzite bývali cez víkendy. Vzhľadom na lákavú ponuku získať viac kreditov som si predmet jeden magisterský zapísala. Prednášku sme mali v piatok večer od šiestej do deviatej, a potom na ďalší deň v sobotu od deviatej rána do druhej poobede. Človek by povedal, že som v tej škole mohla rovno prespať. A že na prvý pohľad to znie ako horor. Vlastne aj na druhý. Neskôr som ale pochopila, prečo majú magistri školu v takom čase. Predpokladá sa, že väčšina ľudí, ktorí pokračujú po bakalárovi v štúdiu, už má prácu a robia popri škole. Škola sa im snaží čo najviac vyhovieť, a tak nerobí rozvrh cez týždeň. Takže pre mňa to znelo ako horor aj na tretíkrát, lebo ja som prácu v Lotyšsku nemala a prišla som tam len na jeden semester. Ale mesiac sa na to zvyknúť dalo.

Čo sa mi na škole páčilo bolo, že záverečná skúška mala váhu asi 30% z hodnotenia. Záviselo od predmetu. Hlavne sme sa nemuseli stresovať, či skúšku spravíme alebo nespravíme. Zvyšok známky súvisel s esejami, počtom odovzdaných zadaní a výsledkov priebežných testov. Veľmi dôležitý bol tiež final paper. Keď to všetko spočítali, tak vám vyčarovali nejakú peknú známku. Od jedna do desať. Veru, žiadne písmenká. A ja som si hlúpo myslela, že všade existuje rovnaký písmenkový systém. Vôbec nie.

Keďže sme fungovali týmto systémom, moje skúšky boli dokončené už v decembri. Je síce pravda, že jednu skúšku som nespravila, ale to kvôli mojej lenivosti, výletom a nestihnutej seminárke. Teraz si to musím nahradiť na Slovensku, inak mám menší prúser a nepustia ma na štátnice.

Myslím si, že školstvo v Lotyšsku som rozanalyzovala dostatočne. Bola to pre mňa obrovská skúsenosť a ja by som program Erasmus navrhla ako povinný pre každého študenta bakalárskeho stupňa. Tak ako to majú na niektorých školách vo Francúzsku, Nemecku, ale aj v Lotyšsku. To, že sa mi štúdium v zahraničí páčilo, potvrdzuje aj fakt, že si chcem magistra dokončiť v Dánsku. Ak sa podarí, samozrejme. A čo mi Erasmus ešte dal? V prvom rade zážitky, rozhľad a možnosť vidieť nové miesta. Ako každý Erasmák som si zlepšila angličtinu, ale aj ruštinu. Neverili by ste aká je v Lotyšsku ruština frekventovaná. Moja ruština je lámavá vzhľadom na to, že som ju od strednej školy nepoužívala, ale keď som šla v noci mierne povzbudená z mesta, tak si taxikár moje jazykové schopnosti nevedel vynachváliť. Cítila som sa ako rodená Ruska. Dokonca som sa začala učiť aj lotyščinu, z ktorej sme mali ústnu skúšku, takže ahoj, ďakujem, prepáč, nasledujúca zastávka a aj nejaké základy povedať viem. Nikdy v živote som nebola preč z domu tak dlho, takže som sa naučila samostatnosti a vyskúšala si žiť s osemnástimi ľuďmi v jednom dome. Dá sa to. Vďaka Erasmu som samozrejme získala dobrých priateľov z celého sveta a dokonca aj frajera, s ktorým pravidelne cibrím na skype angličtinu.

Určite sa prihláste!