Študentské Vianoce v cudzine: Na pláži 50 km od vojny a bez Tichej noci

Magdaléna strávila zimný semester na Erasme v talianskom Terame. Domov sa vráti po skončení semestra, v januári. Cestovať preto koncom decembra na sviatky domov jej prišlo zbytočné. Rozhodli financie, i to, že ako jediná Slovenka – erasmáčka v Terame nemala chuť cestovať domov a späť sama. „Mimo toho, že som teraz dlhšie na Erasme sa s mojou rodinou vidím stále, nie je to tak, že by sme boli spolu len na Vianoce a Veľkú noc,“ hovorí a dodáva, že si sľúbili ešte jedny spoločné Vianoce, keď sa vráti domov. „V Taliansku už Vianoce skončili, už to tu nie je ani vyzdobené, tak ako u nás, že vidíme výzdobu všade ešte dlho po sviatkoch. U nás doma dokonca zvykneme mávať stromček aj do februára, vianočnú atmosféru si teda ešte užijem,“ smeje sa.

Vianoce á la Italiano

Talianske vianočné zvyky sa od tých našich líšia vo viacerých veciach. Magda napríklad kamarátov prekvapila, keď im na Mikuláša pripravila mikulášske balíčky so sladkosťami. Obdoba nášho Mikuláša sa tam slávi 6. januára, kedy oslavujú sviatok Befana, kde deťom nosí darčeky a sladkosti čarodejnica. Nejde však o cirkevný sviatok, tak ako u nás. A čo sa týka vianočných darčekov, talianskym deťom sa nehovorí, že ich nosí Ježiško.

Na Štedrý deň sa čiastočne cítila „ako doma“, keďže sa s rodinou spojila cez Skype, čo jej naozaj dobre padlo. „Cítila som sa, ako keby som tam bola s nimi, spolu sme si spievali pesničky, ktoré sa u nás spievajú každý rok. Potom som videla ako si spolu rozbaľujú darčeky a tešia sa, dokonca tam bola aj nejaká kozmetika a maličkosti pre mňa.“ Okrem toho večer strávila spoločne so spolužiačkou z Litvy. Štedrú večeru poňali trochu exoticky. V Litve je tradícia mať počas slávnostnej večere na stole 12 rôznych jedál. Hoci v ich improvizovanom podaní ich až dvanásť nebolo, o dobroty nebola núdza. Jej kamarátka priniesla jednohubky s lososom a citrónom, ich klasické sladké pagáčiky s makom a ovocie. Magda zas pripravila tradičnú dubákovú polievku podľa rodinného receptu. Hoci pôvodne plánovala pripraviť aj zemiakový šalát s rybou, nakoniec sa rozhodla zaexperimentovať, a tak okrem iného večerali aj mušle. So štedrou večerou bola teda spokojná, predstavovala pre ňu kompromis, v ktorom našla aj niečo svoje, domáce, aj talianske, hoci ako priznala, talianska kuchyňa jej vo všeobecnosti až tak neučarovala. „Ochutnala som aj typické vianočné pečivo pre Teramo. Dalo sa, ale neodpadla som z toho. Doma máme lepšie.“

Polnočná omša bez Tichej noci

Na Vianoce nemohla chýbať ani polnočná omša. Typická talianska. „Omša mala začínať o 22:30. Keď sme tam dorazili, boli sme celkom prekvapené, že tam skoro nik nie je. Najprv sme si mysleli, že v Taliansku zrejme polnočná omša nie je takou tradíciou ako u nás. Postupne sa však začali schádzať ľudia, nakoniec ich prišlo celkom veľa. A tá omša reálne začala okolo štvrť na dvanásť. To je vec, ktorá ma na talianskej mentalite neprestane udivovať,“ vysvetľuje. Kým sa dočkali začiatku omše, stihli si aspoň pozrieť kostol, kde postrehla ďalší rozdiel medzi našimi a ich vianočnými zvykmi. „Nemajú tam Ježiška v jasličkách, tak ako my u nás. Buď je odtiaľ vybratý alebo je síce tam, prekrytý plachtou tak, aby ho nebolo vidieť. Takisto aj ten Betlehem je zobrazovaný inak. U nás ho predstavujú len obyčajné jasličky, oni ho zobrazujú tak ako v skutočnosti, v kontraste s bohatým mestom. Omša je dlhšia, rozdelená na dve časti – pred a po narodení Ježiška. Ale vôbec tam nespievali Tichú noc! To ma trochu prekvapilo,“ zhŕňa Magda.

 V Magdalénkinom prípade síce boli tieto sviatky odlišné od toho, na čo bola každoročne zvyknutá, no napriek tomu si vianočnú atmosféru užila. Dokonca na nich našla aj jedno pozitívum: „Nikam som sa nemusela náhliť, chystať. Nemala som prečo. Takže to bolo celé také pohodové, bez stresov.“

Libanonské Vianoce v plavkách a bez kostola

Veronika strávila minuloročné Vianoce v Libanone. Do krajiny, ktorá vo väčšine z nás evokuje niečo nepoznané, exotické, no zároveň nebezpečné sa dostala vďaka tancu, ktorému sa celý život venuje. Keď jej v novembri prišla správa, že sa hľadá tanečníčka na vianočný festival v Bejrúte, spočiatku váhala. „Mala som 2 dni na to, aby som sa rozhodla. Hlavou mi chodilo všeličo – kedy spravím skúšky, či mi to stojí za to, že na Vianoce budem bez rodiny, že budem fyzicky prítomná v krajine, kde sú nepokoje. Keďže v rozhodujúcich chvíľach sa vždy spolieham na Boha, otvorila som si Bibliu a bolo tam napísané o libanonských cédroch, o ktoré sa Boh stará – viac som v tej chvíli nepotrebovala, bolo to pre mňa jasné ako facka,“ vysvetľuje svoje rozhodnutie stráviť Vianoce v cudzine Veronika.

Na otázku, ako teda takéto sviatky v exotickej krajine prebiehali, Nika odpovedá, že ani nemala pocit, že by nejaké Vianoce či Štedrý večer prežila. „Ráno sme vstali, bolo okolo 27 stupňov, tak sme sa šli slniť a užívať si ničnerobenie. Takže Vianoce mi pripomínalo iba to, že každú chvíľu niekto poznamenal: ,Neverím, že sú Vianoce a my sme na pláži v plavkách!´. Poobede sme už mali vystúpenia, robili sme program ľuďom, ktorí ešte stále nakupovali v obchodnom centre, takže sme v podstate pracovali až do večera. Akurát večer na hoteli som si zapálila sviečky, pozreli sme si nejakú vianočnú rozprávku a obliekla som si taký trochu vianočný kostým – aspoň pre aké-také navodenie atmosféry.“ V Libanone jej i ostatným Slovákom chýbala predovšetkým rodina. Slinky sa im zbiehali pri pomyslení na tradičné slovenské vianočné jedlá ako kapustnica či zemiakový šalát a doposiaľ nepredstaviteľné boli pre Veroniku vianočné sviatky bez kostola a polnočnej omše. „Keďže Vianoce pre mňa znamenajú oslavu narodenia Ježiša Krista, cítila som si potrebu návštevy nejakého kostola. Nebolo to tam však veľmi bezpečné a ani miestni mi nedoporučovali ísť do kostola samej,“ hovorí a dodáva, že kvôli početným vystúpeniam by na to aj tak nemala čas. Po návrate domov si postavila vianočný stromček, no nijaké „náhradné“ oslavy sa nekonali. Priznáva, že na to jednak ani nebol čas, no zároveň si po tom, čo videla v Libanone viac uvedomovala ich duchovnú podstatu – koľko veci si nevážime a ako ten pokoj, ktorý sa nám s Vianocami spája, často nevieme oceniť.

Okrem toho, že Štedrý deň neveriacky strávila v plavkách pri mori, si totiž doniesla aj mnoho ďalších zážitkov a emócií. Nešlo však len o to príjemné, na čo sa spomína ľahko. „Popri počúvaní arabských kolied cestou na vystúpenia som sa dozvedela, že neďaleko prebieha vojna – cca 50 kilometrov od nás! Bola som zhrozená,“ opisuje Veronika nepríjemné skutočnosti. O konfliktoch v Libanone vedela samozrejme už predtým, ako tam odcestovala, no vidieť to na vlastné oči a počúvať o tom od miestnych, to bolo niečo úplne iné. Až neskôr sa napríklad dozvedela, že pár mesiacov pred ich príchodom tam odpálila teroristická skupina 10 bômb, z toho 5 v Bejrúte – v Bejrúte, kde mávali denne 3 vystúpenia. „Keďže sme bývali v kresťanskej časti Libanonu, rozmýšľala som, či moslimovia (alebo iní) nebudú práve v čase Vianoc vystrájať podobné zverstvá. O mnohých mi porozprával náš šofér Michel – zažil moslimsko-kresťanskú vojnu, pri ktorej videl kopu mŕtvol siahajúcu po vrch mosta, ako malý chlapec sa namiesto povinnej školskej dochádzky učil narábať so zbraňami… Prezradil, že ako bývalý policajt nosí pri sebe zbraň, a ak stretne niekoho, kto je zo Sýrie, zastrelí ho. Prečo? Lebo ľudia zo Sýrie mu zavraždili otca a brata a ich telá mu poslali domov v odpadkových vreciach.  Tak toto bol u mňa posledný klinec do rakvy.“

Vo Veronikinom prípade teda Vianoce v Libanone neboli práve tými sviatkami pokoja a radosti. Ukázali jej však veľa. „Ak mi niekto dnes zaželá pokojné sviatky, ver, že už viem, čo znamená ozajstný pokoj. A relatívny pokoj v našej krajine si od príchodu z Libanonu vážim viac, ako kedykoľvek predtým,“ uzatvára.