Komička Evelyn dobíja internet vtipnými virálnymi videami. No film Tlmočník sa venuje ťažkej téme, kde musela ísť sranda bokom.



Začalo to nevinným videom o kunách. V priebehu pár hodín o nej vedelo celé Slovensko. Virály o naivnej Evelyn, dedinskej Gite, ambicióznej Žízel majú tisícky pozretí. V útulnej bratislavskej kaviarni sme strávili asi dve hodinky, počas ktorých sme sa nasmiali do sýta. Evelyn je proste osoba, z ktorej srší optimizmus a dobrú náladu vie rozdávať. 

V kinách odznela filmová novinka Tlmočník, v ktorej si si zahrala. Aké to bolo spolupracovať s držiteľom Oscara Jiřím Menzlom?

V prvom rade Jiří Menzl tam nemal vôbec hrať. Bol veľmi zlatý, milý, vtipný, prítulný (stále sa chcel objímať) a pre mňa klobúk dole, keď sa osemdesiatročný Čech naučí po slovensky, nemecky repliky zo dňa na deň. Hodnotím to ako super zážitok a úžasnú skúsenosť.

Vznikla počas natáčania nejaká vtipná situácia?

Nespomínam si na nič konkrétne. Bolo to príjemné, ale išlo to rýchlo. Mali sme štyri natáčacie dni. Prvýkrát som zažila, ako sa natáčajú scény v aute, lebo som nikdy nevedela, ako to robia. Teraz už viem, že auto je na tzv. pódiu, ktoré je na kolesách a ony ťa po diaľnici vozia a ty akože šoféruješ. Hovorila som si: „Óóó filmový svet na dlani.‟( smiech)

Pred kamerou sa nehanbíš, no vieš nám povedať, aké je to nakrúcať celovečerný film? V čom to bolo pre teba ľahšie a naopak ťažšie čo sa tvojej práce týka?

Pred kamerou vždy cítim stres, trému a pocit, či to dám. Ale zároveň ma to veľmi baví. Režisér ma upozorňoval: ,, Eva neafektuj, negúľaj očami! „Mám veľmi výraznú mimiku, čo môžu všetci potvrdiť. Vo filme to vyzerá hrozne, ako keby „prehrávaš.‟ Jednoducho to na veľkej obrazovke nevyzerá dobre. Toto bol asi jediný môj problém neafektovať. V telke je to pravý opak: „Buď expresívna, buď energická.‟ Dávala som si pozor, aby som príliš nerobila svoje mimické záležitosti. Čo by bolo „too much.‟

V čom je Tlmočník iný ako ostatné filmy?

Rieši veľmi podstatnú a aktuálnu tému. Mladý človek by to mal vidieť. Keď sme cestovali s filmom po Slovensku bolo kopec ľudí, ktorých rodičia zažili tie hrozné veci ako malí. Zažili holokaust, skrývali židov… Myslím si, že je podstatné o tom hovoriť, byť zmierený s našou minulosťou a nehodiť to za hlavu, že to sa nestalo, lebo sa to stalo. Veľa extrémistov a nacistov popiera, že sa to stalo. Je to veľmi bolestivé pre ľudí, ktorí to zažili.

Čo by si mohli odniesť z tohto filmu súčasní sympatizanti tejto ideológie?

Ja si myslím, že oni sú ten problém. Sedemdesiat rokov vnímam ako veľmi krátku dobu na to, aby sa na takéto niečo zabudlo. Nerozumiem tomu, ako môže niekto sympatizovať s touto ideológiou. Myslím si, že by mali vidieť, čo sa ľuďom dialo, lebo vo filme sú použité autentické výpovede ľudí, ktorí to zažili. Boli momenty, ktoré som preplakala, lebo som to nedokázala dopozerať. Jedna žena rozprávala, ako jej zabili mamu, brata… Ona mala päť rokov. Nevedela ku komu sa má pritúliť, ku komu ísť, videla okolo seba mŕtvych. A to je vec, že keď chceš niečo popierať, tak si to pozri, porozprávaj sa ľuďmi, ktorí to zažili a možno potom si dvakrát rozmyslíš, čo urobíš.

Treba sa poučiť z minulosti?

Určite. Hlavne si treba byť vedomý, áno to sa dialo. To je fakt. To sa nedá nijako poprieť. Bohužiaľ, momentálna situácia v Európe a na Slovensku, kde je kopec extrémistov všade, hovorí inak. To mi je veľmi ľúto. Taká krátka doba a všetci sme na to zabudli.

„Veľa nevyrovnaných ľudí, pestuje nenávisť voči sebe, voči ostatným.„

Okrem “náckov” sa spoločnosť borí aj s inými formami xenofóbie či nenávisti, napríklad proti homosexuálom či príslušníkom iných náboženstiev. Myslíš, že existuje na takúto nenávisť nejaký liek?

Jediné, čo by zabralo je, keby ľudia možno začali od seba. Keby sme si začali pestovať psychické zdravie a nielen to fyzické, že každý cvičí a stravuje sa zdravo. Je veľmi dôležité v tejto dobe udržať si psychické zdravie, na ktoré sa vlastne na Slovensku kašle. Ísť k psychológovi sa berie, že človeku šibe. Ale dobre vyrovnávame sa každý s niečím inak. Veľa nevyrovnaných ľudí pestuje nenávisť voči sebe, voči ostatným. Keď máš rád sám seba, tak zrazu nemáš problém, aj keď je niekto iný. No a čo je to iný človek, keď neubližuje mne, nech si robí, čo chce.

Aj ty si v komentároch pod tvojimi videami občas terčom posmechu či hejtu. Ako sa s tým dá vyrovnávať?

Trvalo mi to dlho pretože človek s tým neráta. Nerozmýšľa nad tým, koľko zloby je v ľuďoch. Ja keď som smutná je to môj pocit, ktorý si riešim ale nevybíjam si to dramaticky na ostatných. Uvedomujem si, že je to ich problém a nie je o mne. Ukazuje to ich frustráciu, ich hnevy, ich zlý, nudný život. Keby ho mali v pohode nepotrebujú komentovať niečo, čo ich nezaujíma a nepáči sa im. Ja to nepotrebujem robiť. Mne, keď sa niečo nepáči, tak to nebudem pozerať. „That’s it.‟Opakujem si mantru: „Toto sa ťa netýka, aj keď sa ťa to týka, lebo ľudia napádajú teba, ale zároveň je to ich frustrácia, s ktorou ty im asi pomáhaš si ju vybiť. ‟

Ja si komentáre už nečítam, sú to cudzí ľudia. Na čo už len by mal mňa zaujímať názor niekoho z Horných Orešian, ktorý ma v živote nespoznal, nevidel, prečo hodnotí mňa ako človeka, keď mňa ako človeka ešte nezažil naživo. Ak budem k niekomu arogantná na ulici a on bude o mne hovoriť, že som arogantná, tak už ma zažil. Už to berieš, že som mala zlý deň alebo podobne. Keď ma niekto nepozná a hodnotí iba podľa mojich videí, čo sú iba charaktery, tak potom to asi úplne nepochopil. Netreba to riešiť.

Vymazávaš komentáre?

Keď sú extrémistické, mega urážlivé, vulgárne. Ak sa mi zdá niečo cez hranicu. Poviem si: „Počkaj môj zlatý, toto je môj Instagram, choď na iný, urob si svoj a tam nadávaj.‟

Prerástol ten hejt niekedy aj do hlbších sfér, či už osobného fyzického napadnutia alebo hlbšej psychickej ujmy?

Nie, chvalabohu. Málokto má tu odvahu povedať ti niečo naživo. V anonymite naložiť je veľmi easy. V realite je ťažké povedať nejakú konštruktívnu kritiku. Napísal mi raz jeden týpek, že keď ma stretne, tak ma zbije. Dala som jeho fotku na svoj Facebook, pozrite čo mi tento pán napísal, neviem reagovať. O pol hodiny mi písal a prosil ma nech dám tú fotku dole. Asi si myslel, že je „čávo.‟ Ale potom nech sa nečuduje, keď ja to dám verejne von, lebo neviem ako s tým naložiť. Zrazu nevieš, do akej miery je to vážne. Naozaj to bola veľmi zlá sranda, ktorú on okamžite pochopil. Hneď ho začali atakovať cudzí ľudia. Toto bolo maximum, ktoré bolo nepríjemné. Ale inak nič podobné nezažívam.

Vďaka Let´s dance ťa spoznalo naozaj celé Slovensko, s čím ide ruka v ruke aj záujem bulvárnych médií. Aké máš s nimi vzťahy?

Bulvár neriešim. Predtým som bývala nahnevaná, lebo napísali o mne hocičo. Tam nie je žiadne pravidlo, žiadna etická záležitosť. To je, že hocičo o hocičom. Nepodložené, nepotvrdené. Ja nemám problém odpovedať, keď sa niekto spýta. Žiaľ, stalo sa mi, že som odpovedala, a tú odpoveď prevrátili. Čiže pre mňa je bulvár vec, ktorú nepodporujem, nečítam a mám ho úplne na háku. Nech si napíšu čo chcú. Keď už je to niečo cez, čo keď si moja babka na Orave prečíta, tak zinfartuje, vtedy sa už nazlostím. Volám a riešim to. Myslím si, že v bulvári veľakrát robia nekvalifikovaní ľudia, česť výnimkám. Netreba im dávať pozornosť, lebo načo.

Na druhej strane sú tu aj novinári zo serióznych médií. Čo si myslíš o práci žurnalistu vzhľadom k aktuálnym udalostiam a vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej?

Práca investigatívneho novinára je mimoriadne ťažká. Vzhľadom k aktuálnym udalostiam by som to nešla robiť, ak sa má diať niečo podobné. Ale dúfajme, že nie. Zároveň je to práca, ktorá nám ľuďom má sprostredkovať pravdu, alebo fakt, o ktorom sa nemáme šancu dozvedieť. Podľa mňa je veľmi dôležité v tejto dobe robiť investigatívu.

Neuvažovala si, že sa staneš full time novinárkou, nakoľko si publikovala v ženskom magazíne? Že by si písala niečo na štýl Sexu v meste?

Stále píšem do Evy. Už to bude skoro dva roky s mini prestávkami, keď proste nie je čo, tak nie je čo. Mňa veľmi baví písať, avšak nie je to novinárčina, ale sú to skôr také mini poviedky.

Aktivít máš naozaj veľa a nejde o klasickú prácu od deviatej do piatej. Ako si vieš zmanežovať čas tak, aby ti zostal aj nejaký voľný a ako bojuješ s prokrastináciou?

Písala som bakalárku o time-manežmente a odovzdala som ju dva dni po termíne (smiech). Niekedy sa viem namotivovať. V pondelok mám všetko v diáriku naplánované, a niekedy mám týždeň, kedy mi je úplne jedno. Raz mám týždeň voľnejší, inokedy sa idem zblázniť. V tomto povolaní je to taká dvojsečná zbraň: „Chilluješ, chilluješ, potom sa ideš zblázniť.‟ Dva dni nespím, musím poodovzdávať všetko, čo som nasľubovala, ale snažím sa zlepšovať. Jediné, čo ma potlačí, je deadline. Keď to mám odovzdať o polnoci a o desiatej večer to začnem robiť. Na mňa funguje vypätie. Nie som typ človeka, ktorý má všetko zorganizované. Kamaráti  mi hovoria: „Evi, ako to môžeš?‟ Niekto je taký, iný je zodpovedný. Myslím si, že sa už nezmením.  Keď som bola mladšia bolo to horšie. Teraz sa už nechcem stresovať, radšej to spravím na čas.

V tvojich skečoch sa nájdu najmä ženy. Ktorá z postáv je tvoja najobľúbenejšia?

Už tie postavy až tak nerobím. Už to tak necítim. Ale hlavne aj Evelyn je vlastne postava. Ja som Eva, a potom je Evelyn, ktorá jej môj charakter. Ona ma baví. Je taká tá naivnučká blondínka, ktorá všetko zvláda s ľahkosťou. Berie život z inej súvislosti, a to ma baví. Cez ňu sa môžem na život pozrieť úplne z inej perspektívy.

Ako vzniklo meno Evelyn?

Na stand-upke pred ôsmimi rokmi. Išla som vystupovať a ony, že ako ťa máme zavolať a ja, že hocijako len nie Eva, lebo toto oslovenie som strašne dlho nemala rada, roky. Tak teda Evelyn? Dobre. Úplne takto divne to vzniklo.

Facebook alebo YouTube? Ktorá  platforma ti vyhovuje viac či už z hľadiska diváckej úspešnosti alebo nejakého biznis modelu?

Ja som veľmi facebooková. A potom prišla raketka, myslela som si, že sa zbláznim. Na Facebook už veľmi nechodím. Teraz sú všetci youtuberi, ale ja nemám na Youtube nič. Vravím si preboha, už tam musím niečo dať, tak som tam podávala nejaké videá, ale musím si zvyknúť na ten proces, lebo keď som videá dávala na Facebook, bolo to najjednoduchšie. Nemusíš uploadovať, písať nič. Je to hneď pri ľuďoch. Keď som doma, tak pozerám kopec videí na YouTube. Je to platforma, ktorá je roky úplne relevantná. Mala by som veľmi zamakať na tom, aby som tam popridávala veci.

„Niekedy mám fázy, keď chcem žiť život a nechce sa mi vždy komunikovať s niekým o tom, čo robím.“

A čo Instagram?

Milujem Instagram. Normálne som na seba nahnevaná, lebo tam viem stráviť veľa času. Aj hodinu iba pozerám. Kto má čo nové, kto má aké vlasy. V podstate je to hrozne povrchné. Snažím sa tam nebyť, menej pridávať. Niekedy mám fázy, keď chcem žiť život a nechce sa mi vždy komunikovať s niekým o tom, čo robím. Je to super na psychickú rovnováhu. Človek sa do toho zamotá. Naozaj, sú ľudia, ktorí pridávajú instastories všetko. Vravím si, upokoj sa.. Normálne už prestaň. Normálne choď na večeru s frajerom.

Existuje nejaký návod na dobrý virál?

Podľa mňa nie. Virál sa nedá naplánovať. To sú veci, ktoré vzniknú spontánne a bavia ťa, tak ja vidím dobrý virál. Také niečo, čo si ja pozriem. Alebo potom, keď je niečo veľmi aktuálne alebo k téme a spracované vtipne alebo nejako netradične. Ja už normálne neviem, čo je virál v tejto dobe, lebo kopec ľudí má pozretia a ja nerozumiem prečo.

Máš scenár napísaný vopred alebo ideš z prvej?

Ja si to píšem. Ale napríklad kuny vznikli, tak, že som si nič nenapísala.

Zaskočilo ťa úspech kún?

Áno. Povedala som si, dám to von, ale keď to bude riadny trapas, tak to o desiatej vymažem. Zrazu pink-pink. Moja reakcia bola, že čo? Pozerám na telefón. Bola to haluz. Ešte aj frajerovi kamoši mi vraveli, že super virál. Preboha, čo sa deje? Môj otec mi volal, že som v markíze. Okej. Fajn. Bola som prekvapená.

Hrala si aj v seriáli, no pre Denník N si povedala, že televíznu tvorbu veľmi nesleduješ. Je dôvodom nízka kvalita slovenských seriálov? Čo by mali slovenskí tvorcovia robiť, aby sa vyrovnali napríklad americkej či britskej tvorbe sitcomov, ktoré zožínajú celosvetový úspech?

To sa podľa mňa nikdy nestane a je dôležité si to uvedomiť. Roky nemám televízor. Nesledujem to,  pretože mám pocit, že tu sa robia veci strašne na rýchlo, aj keď sú tu aj kvalitné veci. Ale napríklad pri komédii, čo je žáner, ktorý pozerám ja a mám rada je to tak, že podľa mňa nemôžu dvaja ľudia písať, musí to písať tím a musí mať na to čas. Tu sa všetko robí takto za dve sekundy. A za päť korún. Do komediálneho seriálu sa neinvestuje toľko času, ako by sa malo. Ďalšia vec je, že keď chceš aj dačo spraviť, tak televízory pozerá určitá kategória ľudí a podľa mňa je vo veci aj to, že fresh mladý človek nemôže vytvoriť produkt, ktorý sa bue páčiť 70-ročnému dedkovi. Možno je kopec vecí, ktoré neviem a nechápem, ale  keby bolo na mne, tak určite vytvorím tím proste scenáristov, ktorí píšu a kontrujú si, rozmýšľajú a posúvajú sa.

V akých projektoch ťa budeme vidieť najbližšie?

Budete ma vidieť v Hornej Dolnej. A ešte v jednej veci, ale nemôžem ju ešte prezradiť. Zatiaľ je to tajné. Ale očakávajte to v septembri. Ešte by som chcela natáčať svoje videá. Už som si konečne zohnala kameramana.

Autori: Adrián Kapustík, Michael Janota