Keď sa povie meno Jožo Pročko, určite každému ako prvé napadne kopa zábavy. O tom, že zmysel pre humor mu nechýba ani po tom, čo sa už neobjavuje na televíznej obrazovke, sme sa presvedčili na vlastnej koži. Rozprávali sme sa spolu na viaceré témy, pričom celá debata sa niesla v príjemnom a hlavne zábavnom duchu.



Jozef Pročko je známy slovenský komik, zabávač, herec a moderátor. Najväčšiu slávu zažil začiatkom tohto storočia. U ľudí sa stali obľúbené jeho zábavné programy, v ktorých nachytával aj známe osobnosti slovenského šoubiznisu. Rozprávali sme sa o jeho televíznej kariére, vojenskej službe, aktivitách spojených s reštauráciou či neziskovou organizáciou, ale aj o politike.

Čomu sa momentálne venujete?

V súčasnosti sa venujem rozhovoru na masmediálnej fakulte v Trnave. Veľmi som sa naň tešil, pretože mi volal váš otravný kolega (Tomáš Kováč). A keďže bol naozaj milo otravný, tak som si povedal, že prídem a spravím s nimi rozhovor. Pretože si myslím, že toto je naozaj škola pre mladých v budúcnosti pracujúcich novinárov, moderátorov, kameramanov či režisérov. Takže momentálne som v tomto štúdiu.

A keď nie ste v tomto štúdiu?

Chcete vedieť, čím sa živím? Krumpľami. (smiech) Už nepracujem v televízii. Aj keď každú sobotu dávajú moju reprízu v nejakej TV, ale stále moderujem. Venujem sa divadlu. Mám neziskovú organizáciu a cez ňu sa realizujem. Robím rôzne podujatia, spoluorganizujem akcie. Zabávam sa.

Ako trávite voľný čas?

(Napodobňuje chrápanie.) Ja strašne rád oddychujem. Les, príroda. Ale ja nemám voľný čas. Polovicu roka trávim v Bratislave, polovicu v Halíči, kde máme reštauráciu. Vždy sa nájde niekto, kto potrebuje s niečím pomôcť. Boh mi dal naozaj veľa aktivít a s tým súvisí aj to, že mám málo voľného času. Ale keď ten voľný čas je, tak spánok, les, huby.

„Nemám voľný čas.“

Kto bol váš vzor, keď ste začínali?

Keď som začínal, nemal som vzor. Mal som rád Latabára. To je maďarský komik. Nerozumel som mu, lebo po maďarsky veľmi neviem. Ale moja stará mama vie, lebo som z kraja, ktorý bol pod vplyvom maďarizácie. Mama je z Partizánskeho, takže nehovoríme doma po maďarsky. Latabár bol úžasný komik. Moja starká ho sledovala a mne sa strašne páčila jeho prirodzenosť a komickosť. Robil rôzne scény a tie boli fantastické. Takže z detstva Latabár. Potom to bol Benny Hill. On bol pre mňa stredná škola. Rowan Atkinson je úžasný. Rád si pozriem dobrý film. Napríklad výborný komik v súčasnosti je Róbert Kaliňák. Toho mám teraz najradšej.

A pán Fico mu konkuruje.

Nie, nie, nie. To je tragéd.

Vyštudovali ste FTVŠ v Bratislave. Ako sa dostane telocvikár k herectvu?

Tridsaťdeviatkou autobusom. Nasadnete pred FTVŠ a dostanete sa na VŠMU na Palisády.

„Všetky relácie som robil naplno.“ Zdroj: Tomáš Kováč

Prečo ste chceli ísť študovať na VŠMU po absolvovaní FTVŠ?

Skončil som FTVŠ v osemdesiatom deviatom, ale už v roku 1970, keď som mal 5 rokov, som účinkoval v materskej škole na javisku. Odmalička som chcel byť herec. Vždy som si myslel, že sa nedostanem na herectvo, lebo jednoducho za komunistov to bolo tak – bez protekcie si sa nedostal nikde. Aj na VŠMU som robil Improligu, čo je súťaž v divadelnej improvizácii. Ročníky 84 až 89 som vyhral. To bola naozajstná improvizácia.

Lebo je jedna relácia, v ktorej sa „akože“ improvizuje, ale tam sa neimprovizuje. To je dohodnutá záležitosť. Len sa tvária, že to je improvizácia. Napríklad aj niektoré veci, ktoré robíme teraz, sú improvizácia. Dobrá improvizácia, ktorá vzniká priamo na pľaci alebo v divadle, je úžasná. To, čo prinesie okamih. Lebo to sa jednoducho nedá. Tak som si povedal, že vyskúšam VŠMU. Prihlásil som sa, nezobrali ma. Ale dostal som sa do piateho kola.

V prvom kole prídete, poviete volám sa Jozef Pročko. Začal som improvizovať. Vymyslel som si básničku o Rapaičovej (členka prijímacej komisie, pozn. redaktora). Musel som ich zaujať a aj som ich zaujal, lebo som bol prirodzený. V druhom kole bol spev. V treťom už aj tanec. V štvrtom boli nejaké hry a v piatom sme už boli „výberovky“. Mali zobrať 6 chlapcov a 6 dievčat. Bolo nás 6 chlapcov a 7 dievčat. Tak som si myslel, že jedno dievča pošlú preč. Ale mne prišla v roku 89 odpoveď, že ma neprijali pre nedostatok miesta. Ministerstvo zmenilo smerné čísla na prijímanie. Lenže vtedy zobrali dievča, ktoré vypadlo v treťom kole. No jej otec bol na Ústrednom výbore strany tajomníkov, bol veľký komunistický papaláš. Ja som si povedal, že na herectvo sa už nedostanem.

Lenže o rok na to som sa prihlásil ešte raz, lebo som mohol dostať týždeň „opušťáku“. V ten týždeň som si zlomil kľúčnu kosť. Pýtali sa ma, ako chcem robiť prijímacie pohovory v takomto stave. Tak som sa prihlásil na dodatočný termín. Deň pred skúškou sme celú noc pili. Keď som unavený prišiel do Bratislavy, mal som spraviť etudu. Tú som robil ako vzpierač. Zohol som sa a ako som vydvihol činku nad hlavu, spadol som do zadu ako kabela. Všetci mi začali tlieskať. Konkrétne mi tlieskali Rapaičová, Huba, Slezáček a dvaja študenti. Následne mi prišiel list od dekana Kňažka. Prijímame vás na VŠMU, odbor herectvo. Keď som to čítal, chcel som sa radovať, plakať. Bol to úžasný pocit.

 

„Odmalička som chcel byť herec.“

Vždy ste chceli byť humorista?

Každý máme nejakú povahu. Ja inklinujem k zábavnej časti života, ale keď som bol tri roky v trnavskom divadle, tak som v jednom predstavení hral evanjelického farára Radlinského. Prichádzam na pódium. Mám pripravené texty. Kľaknem si. Prežehnám sa. Začnem čítať. Lenže raz mi nebohý Gejza Benkő vymenil texty a ja som si celý čas vymýšľal. Sústredil som sa hlavne na dve pani vpredu. Hovoril som o živote, láske, deťoch. Po predstavení za mnou pani prišli a so slzami v očiach mi povedali, že som mal byť farár.

Aká bola vaša prvá televízna relácia?

V roku 1995 som robil Coolera v Leveli majstrov. Bola to prvá počítačová relácia na Slovensku. Potom som robil Koleso šťastia a Skrytú kameru. Neskôr prišla ponuka z TV Markíza. Aj napriek tomu, že Pavol Rusko povedal, že takého primitíva do telky nechce. Slávikov na ulici som robil päť rokov. Potom nasledovalo Jožo Pročko pokúša, Je to možné, a neskôr som išiel do JOJ-ky, kde som pokračoval v Je to možné, ale už sa to volalo Nikdy nehovor nikdy.

Ktorá z vašich relácií bola vaša najobľúbenejšia?

Všetky relácie som robil naplno. Robil som to preto, lebo som to chcel robiť. Niektoré vyšli výborne, niektoré nie. Ale nemám reláciu, na ktorú by som povedal, že túto som mal najradšej. Všetko, čo robíte, robte dobre. A ak to budete robiť dobre, budete bohatý ako ja.

„Pavol Rusko povedal, že takého primitíva do telky nechce.“

Spomínali ste, že vás Pavol Rusko nazval primitívom…

Nenazval. On povedal, že nechce primitíva do televízie.

No v šou Aj múdry schybí ste boli spolu pozvaní…

Viete, Paľo bol výborný manažér. On tú televíziu Markíza viedol veľmi dobre. Povedal som mu, aby nešiel do politiky. To ho zožralo a zomlelo, lebo uveril sám sebe. Keď som sa dostal do TV Markíza a začal som robiť Slávikov na ulici, tak tá mala takú sledovanosť, že v Košiciach Nad jazerom nám prišlo 30 000 ľudí. Paľo začal v tom čase obracať svoj názor v môj prospech. Boli sme a dá sa povedať, že stále aj sme priatelia. Teraz má Paľo obrovské problémy a nemyslím si, že to spravil. A ak áno, tak dostane trest. Karma je zdarma pre každého.

Zažijeme niekedy návrat Joža Pročka na televízne obrazovky?

Nikdy nehovor nikdy. S televíznou prácou prichádza úspech. Keď vás na ulici niekto stretne a povie vám niečo pozitívne, tak to človeku lichotí. Ja hovorím, že kto niekedy robil v televízii a povie, že mu to nechýba, klame. Mne to chýba. Neprišla žiadna ponuka, ktorá by ma oslovila. Budem veľmi neskromný a poviem to takto. Ak by ste vyštudovali dobrú školu a povedia vám, že budete robiť vrátnika, robili by ste ho?

Čo si myslíte o slovenskej kinematografii?

Slovenská kinematografia bola vždy dobrá, ale všetko je o peniazoch.

Len o peniazoch?

Robil som reklamu Veríme vám. Stála minimum a vyhrala hneď niekoľko ocenení. Takže dá sa.

„Získali sme titul najobľúbenejšia reštaurácia Banskobystrického kraja.“ Zdroj: Tomáš Kováč

Povedzte nám niečo o vašej speváckej kariére.

Hovorí vám niečo skupina Těžkej Pokondr? Na svetové hity vydali české texty. U nás na texty Daniela Heviera sme urobili Y.M.C.A., Ellis, Dievčatá… Urobili sme 12 pesničiek a ja som ich vydal. Predalo sa 350 000 nosičov. Predal som najviac nosičov na Slovensku.

Kde ste si najviac privyrobili?                

Od roku 1995 som zorganizoval 3 700 akcií. Z nich bolo veľmi veľa charitatívnych, ale aj ziskových. To bolo obdobie, keď každý piatok, sobotu a nedeľu som robil tri akcie. Prišlo obdobie, keď mi vypadali chlpy na brade. Volá sa to lokálna alopecia. Naozaj som išiel od akcie k akcii, tak som spomalil. Keď sa dostanete do toho kolobehu, tak využite ten čas. Buďte čestní, ale využite svoj talent na to, aby ste zarobili. Ja sa môžem pokojne komukoľvek pozrieť do očí a povedať mu: Nikoho som neokradol. Všetko, čo mám, som si zarobil vďaka tomu, že mám talent.

Rozmýšľali ste niekedy nad kariérou youtubera?

Ja sa uplatňujem. Pozrite sa, akú majú sledovanosť moje videá, kde glosujem Fica a jeho vládu. Môj syn Mišo ma presviedča, aby sme spolu začali opäť robiť videá, ktoré som robil. Lebo ak si všimnete tie skryté kamery, ktoré sa robia všade na svete. To nie sú skryté kamery. Všetko je fejk. Napríklad trojminútový fejk má 20 miliónov zhliadnutí, a pritom je to totálna sračka.

„Všetko, čo mám, som si zarobil vďaka tomu, že mám talent.“

Čo hovoríte na stand-up comedy?

Viackrát ma volali. Odmietol som. Nie je to pre mňa. Ja si myslím, že „špatné“ slová do komédie nepatria.

Ale nadávky nie sú hlavnou náplňou stand-upu…

Tak mi povedzte jedného, ktorý nenadáva.

Šoko. Páči sa vám jeho humor?

Nevyjadrujem sa. Jednému sa páči, druhému nie. Taký je život.

Humor je subjektívna vec…

Viete, poviem vám príklad. Niekto o Šokovom humore povie, že je trápny a niekto naopak tvrdí, aké to je zábavné. Humor nie je trápny a „netrápny“. Buď sa na tom zasmejete, alebo nie. Potom to nie je humor. Ale máte pravdu, záleží na sympatiách. Napríklad televízia nezobrazuje ľudí takých, akí sú. Televízia ukazuje človeka úplne v inom svetle. Vycucia vás, vyšťaví a vypľuje. Keď nemáte silnú osobnosť, tak sa môžete dostať do takých depresií, až sa vám z toho hlava zatočí. Ja som mal šťastie, že som išiel robiť tridsaťročný. Študoval som dve vysoké školy, aj to bolo dobré. Nešiel som ako tí 18-, 19-roční. Z niektorých sa stanú rýchlokvasené hviezdy, a potom je zle. Najhoršie pre takého človeka, ktorý je z dediny, je, keď sa dostane do šou Farma. Zrazu je päť týždňov slávny. Napríklad Heteš si pýta 5 € za podpis. Lenže tá sláva rýchlo prejde. Televízia je riadna sviňa.

 

„Televízia vás vycucia, vyšťaví a vypľuje.“

S mladosťou súvisí aj vojenská služba. Ako si spomínate na obdobie, keď ste boli na „vojne“?

Strašné. Ak vám niekto povie, že si mladí zaslúžia vojnu, tak sa mýli. Nie takú vojnu, aká bola. Lebo to bola „mazácka“ vojna, a tam sa robili hrozné veci. Môj brat bol v Janoviciach. Hovorilo sa „Janovice, nikdy více“. Mazáci mu robili „sestřičky“. Pichli vám injekciu do nohy a do nej dali čaj, polievku alebo vodu. Robili aj odber krvi. Dostali ste päsťou do nosa toľkokrát, kým nenatiekol plný lavórik krvi. U nás to až také strašné nebolo. No bigoši, medzi ktorých patrili tankisti, delostrelci atď., to mali hrozné. Jednoducho si primitívi kompenzovali svoje „salierstvo“ (referencia na film Amadeus, pozn. redaktora).

Aký máte názor na súčasnú mládež?

Dnešná mládež je neuveriteľne zdegenerovaná počítačmi. Je to katastrofa. Máme neziskovú organizáciu, kde pomáhame aj týraným. S jedným dievčaťom som bol na vyšetrení. Viete, aké sú v dnešnej dobe oddelenia? Liečba detskej závislosti od telefónov. Môj kamarát psychológ mi povedal, že naša mládež zdementnieva. Nevedia odzdraviť, nevedia poďakovať a nepoznajú objatie. Najproblémovejší sú rodičia od 20 do 30 rokov. Ich deti sú často nevychované, zlé a závislé od počítačov.

Popíšte nám bližšie, čomu sa venuje vaša organizácia.

Vyrastal som na dedine v skromných podmienkach. Otec bol školník, matka upratovačka. Prvé rifle som si kúpil, keď som mal 18 rokov. Vždy som bol vedený k tomu, že treba pomáhať. Som vďačný Bohu za ten dar, čo mi dal. Za to, že som aj zarobil. Ale za to treba aj niečo dať. Napríklad naša vláda by mala byť sociálna a charitatívna. Lenže oni sú sociálni akurát pre finančné skupiny. Od roku 1995 robím v neziskovom treťom sektore. Nikdy som nedostal od štátu ani cent a riadim sa tým, že pomáhať sa má. Keď uvidíte na ulici ležať človeka, pristavte sa pri  ňom. Nie vždy to musí byť ožran. Možno niekomu zachránite život.

Celý rozhovor aj so zábavnými príhodami si môžete pozrieť tu:

V roku 2003 ste v Haliči vybudovali zbrojnicu s reštauráciou. Ako sa vám darí v tomto smere dnes?

Vždy som chodil rád na pivo s kamarátmi. Môj sen bol urobiť si malú krčmičku. Raz som bol v Terchovej s deťmi na lyžovačke. Povedal som, poďme na pizzu do Žiliny. Niekto mi na to povedal, že veď na Bielom potoku je pizzeria. Nakoniec sme tam aj išli. Ja som v živote nejedol lepšiu pizzu. Pán kuchár Palkovič bol v Austrálii. Odtiaľ priniesol recept, ktorý do Austrálie priniesli prví prisťahovalci z Talianska. Tak som si povedal, že si spravíme pizzeriu, ktorá sa rozrástla na reštauráciu. Získali sme titul najobľúbenejšia reštaurácia Banskobystrického kraja. Máme dvadsať zamestnancov. Snažíme sa variť tak, aby ľuďom chutilo. Robíme chyby, veď sme ľudia. Stane sa, že je prepečené mäso alebo polievka je nedosolená.

V Haliči máte múzeum, kde by sme mohli nájsť rôzne zaujímavé exponáty…

Zbieram 25 rokov. Mám rád históriu. Milujem staré domy. Rád spávam v starých domoch. Fascinujú ma, majú energiu, dušu a cítiť z nich silu. Ak niekedy pôjdete cez dedinu pešo, skúste sa pristaviť pri starom dome. Zapojte empatiu a skúste si predstaviť príbeh toho domu. Kto tam býval, čo prežil, atď. Uvidíte, akú energiu z toho domu pocítite. Máme tam stoličku, na ktorej sedávala halíčska grófka alebo najrôznejšie gramofónové platne. Celkovo máme 4 500 exponátov.

Autori: Matej Martinčo, Róbert Mako, Tomáš Kováč