Jeden pracuje v rádiu, druhý je novinár a tretí architekt. Znie to ako začiatok dobrého vtipu, no ak ste počuli muziku kapely Korben Dallas, viete, že určite nie je na smiech. Spevák a gitarista Juraj Benetin, basgitarista Lukáš Fila a bubeník Ozo Guttler nedávno vydali už svoj štvrtý album, na ktorom spolupracovali so symfonickým orchestrom. Po ich koncerte v trnavskom Artklube sme sa porozprávali o hudbe, škole, ale aj o tom, čo by sa stalo, keby chcel niekto v polovici ukončiť ich koncert.



Nahrali ste svoj prvý album s orchestrom. Ako ste sa dostali k takej spolupráci?

Lukáš : Začalo to asi pred dvomi rokmi v rámci festivalu Viva Musica. Oslovili nás s ponukou, či by sme chceli vystúpiť so symfonickým orchestrom. Vždy tam majú jeden špeciálny koncert, v ktorom sa kombinuje nejaká súčasná hudba so symfonickým spracovaním. V tom roku oslovili nás, či by sme to nechceli skúsiť. To je ponuka, ktorá už nemusí nikdy v živote prísť, tak sme si povedali, prečo nie? Bol to jednorazový koncert v Starej tržnici. Aranžoval ho Slavo Solovic. Neskôr nás oslovili na dobročinnú akciu v tom istom roku. Hrali sme na podporu ľudí bez domova v nocľahárni sv. Vincenta de Paul, kde sa mu to zasa páčilo, a tak nás oslovili na Pohodu, či by sme to nechceli zahrať aj tam. Povedali sme si, že keď už to toľkokrát hráme a musíme cvičiť, tak by bola škoda nezachytiť to v podobe nahrávky. V rámci nácviku na Pohodu, ktorý prebiehal v Slovenskom rozhlase, sme sa rozhodli, že to skúsime nahrať. Nakoniec to bolo všetko oveľa zložitejšie, ako sme si predstavovali, ale podarilo sa to. Takže za tým bol sled náhod a naša túžba to zachytiť, keď to už vzniklo.

Juraj: „Predstavoval som si situáciu, že by niekto prišiel a v polovici nám zrušil koncert… To by nebolo dobré.“

Juraj: Áno, áno. Rozmýšľal som, keď Lukáš hovoril, ako to vzniklo, nad veľmi aktuálnou situáciou. Včera sa konalo v Brezne divadelné vystúpenie, niečo ako koncert. V strede vystúpenia sa postavil šéf Banskobystrického samosprávneho kraja a zrušil to.
Predstavoval som si situáciu, že by niekto prišiel a v polovici nám zrušil koncert… To by nebolo dobré.

Zdroj: Eva Jonisová
Zdroj: Eva Jonisová

Prestali by ste hrať? Herečka, ktorá hrala v predstavení, sa neskôr vyjadrila, že v tej chvíli nevedela inak, ale teraz ľutuje, že prestali…

Juraj: Áno, ale oni sa podľa mňa zľakli.

Ozo: Aj my by sme sa zľakli, ale myslím, že by sme šli do protiútoku.

Juraj: Myslíš? To sa ľahko hovorí po tom…

Ozo: Ja by som šiel. Aj pred tým sa mi to hovorí ľahko.  Chápem aj tú herečku, lebo v tej chvíli si absolútne šokovaný, že sa také niečo môže stať. Ona bola šokovaná, všetci boli a vôbec sa nezmohli na odpor. Úplne rozumiem.

Juraj: Asi by sme neprestali hrať. Neprestali. Teraz si to všetci budú pamätať, a keby sa také niečo stalo, nikto už neprestane. Oni si to zlízli prvýkrát, chudáci.

Keby ste mali povedať, aký prínos má každý jeden z vás pre kapelu, čo by to bolo?

Juraj: Na to je také porekadlo, ktoré sme okopírovali od skupiny Elán. V každej skupine musí byť jeden kráľ, jeden mág a jeden šašo. Nebudeme vysvetľovať, kto je kto.

Ozo: To nie je také ťažké. Každý chce byť šašo. (smiech)

Lukáš: O šaša je bitka. (smiech)

Zdroj: Eva Jonisová
Zdroj: Eva Jonisová

Okrem hudby má každý z vás aj ďalšie povolanie na plný úväzok. Ste nútení robiť kompromisy? Jedno na úkor druhého?

Ozo: Ja nie. (smiech)

Juraj: Tak niekedy chodíš skôr z práce a zúriš, že si nestihol dorobiť, a tak.

Ozo: Áno, takýto kompromis, že v piatok treba ísť skôr z práce. Ale to sa dá vždy nadrobiť skôr alebo cez víkend.

Juraj: Máme hlavne rodiny a sme starí seriózni ľudia. (smiech) S tým je to ťažšie skombinovať. Medzi tými dvomi prácami, ktoré má každý z nás, to nie je len také populhovanie, ale poslanie, lebo nás to baví a nechceme s tým prestať. Sú to práce, ktoré nás napĺňajú a stále robíme, čo chceme, ale to kombinovanie s rodinou je oveľa ťažšie.

Lukáš : Časová náročnosť čohokoľvek je relatívna vec. Sú chlapi, čo chodia na týždňovky alebo aj na mesiac jazdiť kamiónom po Európe a sú hokejisti, ktorí musia odcestovať na dva-tri týždne a modlia sa, aby nepadli s lietadlom niekde na Kaukaze. Čo zažívame my,  nie je v žiadnom ohľade tak náročné. Čo sa zdá niekomu málo, je inému veľa a naopak. Myslím, že všetci sme už našli svoj model. Posledné dva alebo tri roky hráme približne sedemdesiat koncertov ročne, a človek si časom nájde systém, ako na to. Moja manželka má môj google kalendár, a tam si vždy pozrie, kde kedy som, a podľa toho vie, do akej miery sa so mnou dá rátať (smiech). Prácu mám našťastie takú, že som si do veľkej miery pánom svojho času a viem to prispôsobiť.

Zdroj: Eva Jonisová
Zdroj: Eva Jonisová

Ako spomínate na svoje školské/vysokoškolské časy? Keby ste to mali porovnať s aktuálnou situáciou, chceli by ste, aby vaše deti študovali na Slovensku alebo v zahraničí?

Lukáš: Prišiel som na vysokú školu veľmi nabudený na to, že sa chcem učiť. Stredná škola ma relatívne intelektuálne napĺňala. Na prijímačky sa bolo treba prichystať a mál som rád ten „drill“. Čakal som, že to bude pokračovať a bude ma to nejakým spôsobom intelektuálne stimulovať. To sa nielenže nenaplnilo, ale bol to presný opak, pokus umŕtviť moju osobnosť. To som riešil tým, že som strašne chľastal. Čo iné som mal robiť? Bola to príšerná nuda. Chľastal som, chľastal som a v istom bode mi Ďuro povedal, že je toho asi veľa, nejde to dobrým smerom a niečo by som mal so sebou spraviť (smiech). Tak som si povedal, že dobre a začal som pracovať. Celú vysokú školu som preflákal popri práci a neskôr som to dokončil, hoci som nepodal nejaký slávny akademický výkon. Bolo to hrozné, právnickú fakultu by som vo vtedajšej podobe zrušil a zakázal. Nemyslím, že dnes je v tom nejaký zásadný rozdiel. Možno je to lepšie, ale to neviem s istotou povedať. Napriek tomu bola táto zlá škola schopná vygenerovať veľa ľudí, ktorí potom šli na postgraduál na Harvard a vedeli robiť všeličo. Je to paradoxné, ale naučí to človeka prežiť v prostredí, kde vyslovene nechce, aby sa niečo naučil. Dá sa to. Ako som to prežil ja, prežijú to aj moje deti. Mám dve a chodia do štátnej, teraz ešte škôlky a žiadny veľký rozdiel medzi tým, čo som zažil ja, nevidím. Myslím, že so školstvom to nie je až také strašné, ako sa hovorí.

Juraj: „Nie je to len také populhovanie, ale poslanie, lebo nás to baví a nechceme s tým prestať.“

Juraj: Hovorí sa, že najmä s vysokým školstvom je to zlé, nie? Tie skoršie stupne nie sú také zlé.

Lukáš: Sú to cykly. Počas učiteľských štrajkov sa zasa hovorí, že so základnými školami je to zlé, a potom sa to vracia k vysokým. Myslím, že vždy sa dáva do popredia iný problém.

Juraj: Lukáš bol na americkej strednej škole. Aj ja som tam bol nejaký čas, a to nie je o nič lepšie ako u nás. Vyštudoval som vysokú školu, ale celý život mám veľký odpor voči školstvu (smiech). Veľmi mi nesedí škola vo všeobecnosti. Už vo štvrtom ročníku zo šiestich som mal firmu, kde sme robili nejaké veci. To mi sedelo. V podnikaní sa viem nájsť dodnes. Škola mi nikdy nesedela. Ani na základnej, ani na strednej, ani na vysokej. Avšak, Fakulta architektúry na STU v Bratislave naučí človeka to, čo architekt veľmi potrebuje. Nespať. Piť veľa kávy a nespať. Musel som sa zrazu naučiť veľa vecí, ktoré som nevedel robiť, a odsedieť si to do noci. To je architektúra, veľa sedenia a pozerania sa na niečo.

Ozo: Ja som nedoštudoval dve vysoké školy. Vôbec ma to nebavilo. Chodil som tam a nudil som sa. Na druhej vysokej škole si ma dokonca plietli s učiteľom, lebo som to študoval diaľkovo, keď som mal tridsaťtri. Keď si ma začali mýliť s učiteľom, povedal som si, že to je čas, kedy odísť. Ale chcel som byť učiteľom špeciálnej pedagogiky alebo prvého stupňa základnej školy.

Chcete vedieť o členoch kapely viac? To najvtipnejšie sme si nechali na koniec. Majú chalani radšej kuracie alebo bravčové? 😀