Boli sme na pochode štrajkujúcich učiteľov

Utopická myšlienka?

Predstavte si, že sedíte v školskej lavici. Ste teda súčasťou prostredia, v ktorom ako dieťa trávite väčšinu svojho času a kde sa vám dostávajú podstatné informácie nielen z odborného hľadiska ale povedzme, že aj z morálneho, z toho výchovného. Predstavte si, že do triedy vstúpi človek, na ktorom na prvý pohľad zbadáte „charizmu“. Pred katedru sa postaví učiteľ, z ktorého nebudete vedieť spustiť oči. A potom ten človek začne rozprávať. Pútavo, sebavedome, rozhodne. Stačí pár slov a vy sa do rozoberanej látky dostanete s takou intenzitou, že nad jej obsahom budete rozmýšľať ešte po skončení hodiny a vlastne možno aj na druhý deň. Učiteľ spomínal knihy či autorov, myšlienky či názory, postoje a historické udalosti a vy sa po škole rozhodnete neísť domov, ale rovno do knižnice. Zaujíma vás viac a tento záujem sa počas školského roka na hodinách tohto učiteľa prehlbuje. Študujete, čítate, zisťujete. Do školy chodíte radi a na hodiny tohto učiteľa sa tešíte. Takmer utopická predstava? Že je to všetko len povahou daného učiteľa, ktorého to skrátka musí baviť? A že motivácia skutočne učiť nesúvisí s číslom na výplatnej páske? Keď to človeka baví, tak to jednoducho robí aj za „drobné“? Skutočne? Tak sa na to pozrime trochu bližšie.

Pred pár dňami sa totiž na oficiálnej stránke týždenníka .týždeň objavil list vysokoškolského učiteľa z Prírodovedeckej fakulty UK, Ľubomíra Tomáška, ktorý odmietol od ministra školstva najvyššie rezortné ocenenie. „Ak má byť vzdelávanie kvalitné, musí mať učiteľ tri základné charakteristiky: múdrosť, motiváciu a slobodu. Múdrosť v zmysle vedomostí a morálnej integrity a schopnosti nimi nainfikovať svojich žiakov. Motiváciu v zmysle emocionálneho presvedčenia, že vzdelávať mládež je to najdôležitejšie povolanie, pričom toto presvedčenie s učiteľom zdieľa aj verejnosť a reflektuje to aj jeho finančné ohodnotenie. A slobodu v zmysle osobnej statočnosti a autonómie rozhodnúť sa, čo a akým spôsobom bude učiť“, reflektuje v liste pre ministra školstva dispozície správneho pedagóga učiteľ. Tak ako je to teda s našimi učiteľmi a prečo sa rozhodli „pochodovať“?

Iniciatíva vysokoškolských učiteľov

Slovenskom už teda dlhšie rezonuje téma učiteľských štrajkov. Najprv to boli tí stredoškolskí, neskôr po nich ako znak podpory štafetu prebrali aj vysokoškolskí pedagógovia. Ich požiadavky boli jednoznačné. Chcú, aby do školstva plávalo viac financií a požadujú zvýšenie platov pedagógom. Ministerstvo školstva sa ich požiadavkami doposiaľ nezaoberalo a označilo štrajky za akési „sabotovanie volieb“. Povedali im, že si na štrajk vybrali nevhodný čas. Z radov učiteľov sa teda ozývajú hlasy, že je mesiac po voľbách a vláda ich požiadavky ignoruje aj naďalej. Tieto hlasy bolo počuť 5. apríla na pochode organizácie Iniciatívy vysokoškolských učiteľov, ktorá vznikla vo februári tohto roku na podporu Iniciatívy stredoškolských učiteľov. Pochod odštartoval v Bratislave pred Úradom vlády Slovenskej republiky za účastí podpory masy ľudí a médií. Dostali sme sa s davom až pred ministerstvo vnútra. Tam  však na rozbúrený dav nikto nereagoval a tak organizátori zanechali svoje požiadavky v podobe banerov v budove ministerstva školstva s ironickou otázkou, či „má už ministerstvo po úradných hodinách“.

Na tomto pochode boli teda viditeľní rôzni ľudia, od najmenších detí, pre ktorých je bytostne dôležité, ako sa situácia so slovenským školstvom vyvinie až  po tých starších, ktorí prišli na pochod dať najavo svoju nespokojnosť nielen so školstvom, ale s celou povolebnou situáciou na Slovensku. Počas toho, ako sme sa pohybovali v dave s ľuďmi, pomalým krokom sme sa dostávali k budove Ministerstva školstva. Z okoloidúcich áut nám ľudia buď kývali a trúbili na povzbudenie, alebo som v autách registrovala nahnevané tváre voličov, v ktorých bolo napísané, „čo zase tí ľudia robia za zmätok, ja sa ponáhľam a kvôli nim stojím v zápche“. Tieto a mnohé iné výrazy sú dostatočným dôkazom toho, že v našej krajine má každý svoje menšie či väčšie problémy, ktoré si riešime po svojom. Táto skupina ľudí tvoriaca dav plný energie, bažiaci po zmenách v školstve sa však rozhodla, že už chce byť konečne videná. Alebo dostanú títo ľudia od ministra odkaz, že si majú znova sadnúť „späť za katedru“?

Dokedy ešte?

„Nie je to protest ani nejaká demonštrácia, je to verejné zhromaždenie, a nie proti niekomu, ale za niečo a teda za budúcnosť školstva na Slovensku,“ vysvetľuje iniciatívu pochodu jeden z organizátorov, Ľuboš Sibert. „Nie je to pravda, že ideme proti ministrovi a proti všetkým. Prebehli už isté rokovania medzi Iniciatívou a ministrom a máme rôzne prísľuby. My však chceme čísla. Nechceme počuť, že v budúcnosti sa to snáď zmení, nie, chceme vedieť kedy konkrétne a za akých okolností. Dnes chceme upozorniť, že všetci školstvo odsúvajú nabok. Ide o to, že školstvo vychováva ľudí, ktorí budú spravovať túto krajinu. Čiže nejde o nás, o učiteľov, ale teda o tú generáciu po nás.“

Na to, dokedy bude teda štrajková pohotovosť trvať a dokedy sa budú organizovať rôzne pochody a podujatia na podporu školstva povedal, že „štrajková pohotovosť bude trvať dovtedy, pokiaľ teda tie požiadavky, ktoré vnímame práve ako naštartovanie zmien v školstve sa nezačnú napĺňať. Tu proste chýba vôľa vlády a politikov.“

Učitelia žiadajú momentálne zvýšenie platu o 140 eur, ak im to vláda nesplní, tak budú rokovať o ďalších krokoch štrajku. Predseda SNS, Andrej Danko, ktorého strana po voľbách získala rezort ministerstva školstva, v rozhovore pre rádio Expres avizoval, že platy by mohli byť navýšené o 6 až 10 percent, čo sa podľa slov organizátorov výrazne odlišuje od ich požiadaviek.  „Ak v programovom vyhlásení nebude to, čo žiada Iniciatíva, budeme pokračovať v štrajkoch a podobných akciách,“ hovorí  jeden z organizátorov pochodu.

Prečo máme teda znechutených učiteľov?

„Sme tu kvôli tomu, aby sme upozornili na problémy, ktoré existujú,“ hovorí vysokoškolský pedagóg prírodovedeckej fakulty UK Michal Martinka  a zároveň hovorí, že podľa neho situácia nezávisí na tom, aké strany sú vo vláde alebo kto je na čele ministerstva školstva ale ide o ľudí, ktorí si túto situáciu musia uvedomiť. „Aj na pedagogickú fakultu sa hlásia čím ďalej slabší študenti. A títo študenti, pochopiteľne, budú neskôr učiť aj naše deti. Potom sa ten cyklus uzavrie ešte viac, to znamená, že za učiteľov pôjde väčší počet menej motivovaných ľudí a tým horšie budú teda učiť aj tie ďalšie generácie. Pokiaľ chceme nevzdelaný národ, tak to necháme na takej úrovni, na akej to je teraz, ale môžeme to ešte zhoršiť.“ Podľa jeho slov je však iniciatívnych ľudí z radu učiteľov dostatok, problémom však je, že už sú znechutení a sklamaní a tí najšikovnejší učitelia začínajú odchádzať. „Musím sa priznať, že aj ja som extrémne znechutený a preto som tu.“

Na otázku, ako teda samotná motivácia učiteľov a ich prístup k študentom ovplyvňuje samotné výsledky štúdia, hovorí: „z výsledkov, ktoré získavajú študenti je naozaj tendencia taká, že sú z roku na rok horšie. To znamená, že nám na fakultu buď chodia horší študenti, ale ja si nemyslím, že na to učiteľstvo teda chodia horší študenti, podľa mňa sú len menej motivovaní. Nie sme hlúpy národ, žiaden národ nie je hlúpy. Môžem uviesť príklad. Mám dvoch študentov, ktorí teda nie sú konkrétne na učiteľskej kombinácii, sú to špecialisti, vedci, obidvaja sú jedni z najlepších študentov za ostatných 10 rokov. A obidvaja mi povedali, že im rodičia vyslovene zakázali sa prihlásiť na pedagogické kombinácie, práve kvôli tej situácii, ako to v školstve vyzerá,“ dodáva na záver.

Čo na to študenti?

Študent medicíny Juraj považuje tento pochod dôležitý hlavne kvôli tomu, že ide o problémy, ktoré sa neustále opakujú a teda z toho vyplýva, že ich nikto nerieši. „Vedel by som si predstaviť, že by som študoval učiteľský odbor, nevedel by som si to však predstaviť z finančného a spoločenského ohodnotenia.“ Na druhej strane, študent učiteľstva občianskej výchovy a histórie vníma tento pochod hlavne ako propagáciu. U neho však vraj neklesá motivácia z dôsledku situácie, v akej sa slovenské školstvo nachádza. „Mňa to jednoducho baví“, dodáva.

Celý čas medzi týmito ľuďmi ma teda hrial pocit, že je tu skupina občanov, ktorá má určite čo povedať. Počas celého pochodu sa ma však dotýkal aj nepríjemný pocit, či sú v našej vláde vôbec ľudia, ktorí by boli ochotní ich vypočuť.