Na vandrovke v Portugalsku #1: Moja nočná mora v lietadle v podobe ezoterickej Marty

Osobné pohovory k programu Erasmus+ boli teda v plnom prúde a aj napriek tomu, že som mal tajnú stratégiu prísť ráno o hodinu skôr, pred komisiu som sa dostal až ako úplne posledný. Moja tajná stratégia napadla zjavne úplne každému. Ako to totiž býva, aj tento rok bola o zahraničné školy bitka. Teda až na tú portugalskú, na ktorú som sa po predošlom neúspešnom roku opäť prihlásil. O tú sa viedli vyslovene Hunger Games.

Keď som po nekonečných hodinách už so zjavným strniskom na tvári prišiel na rad, zabudol som aj to posledné čo som chcel povedať. Pravidlom týchto pohovorov však vždy bolo „Hovoriť a nezastavovať sa!“, a tak mi neostávalo nič iné len sa tohto pravidla držať, dúfať a počkať si na zverejnenie výsledkov. Každý deň som tak refreshoval webovú stránku našej školy, no okrem článku o motivačnej reči Adely Banášovej a  bezlepkovom kebabe v bufete, nič iné nepribudlo. Až mi jedného dňa prišla správa na messenger: „Už sú na nete výsledky!“  Nemusím snáď hovoriť, že  mi v tom momente srdce vynechalo asi 5 úderov a skoro mi zabehlo babkine knedlo-vepřo aj s príborom. Zobral som teda odvahu do hrsti a cez prsty som scrolloval stránku s výsledkami až po panel Portugalsko.

Keď som toto uvidel, nezmohol sa na nič iné, než rýdzo-slovenské expresívum „Čo ti je*eeeeeeee!!!“ sprevádzané inými ľubozvučnými pokladmi matky slovenčiny. Napriek tomu, že do odchodu ostávalo ešte pol roka, ani som si to poriadne neuvedomil a už som si balil veci.

Keď sa strach z lietania zmení na strach zo spolusediaceho

Tak a je to tu. Veľký deň odchodu do krajiny večného slnka, piesočných pláži a samozrejme štúdia, ktoré je na Erasme prvoradé. Pobalený, vyhajpovaný, vyzbrojený lepeňákom v príručnej batožine som sa podobne ako Bilbo Baggins vydal v ústrety dobrodružstvu. Prvou zastávkou bolo Brno, kde som sa stretol so svojou budúcou spolubývajúcou Kikou a čakal nás let do holandského Eindhovenu. S našimi sme sa rozlúčili, nastúpili do lietadla, a tak sa začalo to najšialenejšie obdobie v mojom živote.

Ako som prechádzal uličkou v lietadle smerom k našim sedadlám, v hlave sa mi premietali všetky tie katastrofické filmy o leteckých haváriách. Bol to môj prvý let v živote a vedel som, že aj pri malej turbulencií budem vyberať tú vestu pod sedadlom o ktorej nám letuška so zjavným nadšením na tvári rozprávala.

„31 a 32..toto sú naše miesta.“

Povedala Kika a zatiaľ čo si dávala veci do úložneho priestoru ja som si sadol na prostredné sedadlo. Vedľa mňa pri okne sedela útla 60-nička, ktorá  ako sme po chvíli zistili, bola Češka. Sympatická a usmievavá pani sa nás pýtala odkiaľ sme, kam smerujeme a tak sme jej povedali o našom Erasme. Ako sa však čas vzletu blížil, moja tvár začala chytať 50 odtieňov bielej. Marta, ako sme si neskôr potykali, sa má spýtala či som v poriadku. Opísal som jej teda môj strach z lietania, na čo mi ona s kľudom povedala:

„Nemáš sa čoho báť, je predsa jedno či si živý alebo mŕtvy pokiaľ veríš v boha.“

M-moment, čo?!

„Boh  je milosrdný a všetky jeho činy majú svoj zmysel. Keby sa aj stalo, že lietadlo padne a my všetci zomrieme, ty už s tým nič nespravíš a neostane ti nič iné než sa zmieriť s koncom a privítať pána.“

„Fascinujú ma tvoje ruky, ukážeš mi dlaň? Svojim klientom im z nej zvyknem čítať.“

Ako sme neskôr s Kikou zistili, Marta sa v Holandsku venuje mystike, ezoterike a náboženstvu, čo jej získalo aj určitú klientelu.

„Si veľmi amibiciózny a zjavne pracuješ na stavbe, alebo záhrade.“

„To mám z posilky.“

„Ozaj nemáte záhradu?“

Inými slovami, mal by som si vstúpiť do svedomia a začať cvičiť poriadne. Stále sme však naberali na výške a lietadlo nebolo jediné so statusom „flyin‘ high“. Témy o mimozemských civilizáciach vystriedali témy o posmrtnom živote a spirituálnych obradoch. Keď sme si už s Kikou mysleli že nás  už nemá ako prekvapiť prišla s niečím, čo mi dalo bombu na solár.

„Raz som sa uviedla do hypnózy, aby som sa dokázala hlbšie spoznať. Dostala som sa však hlbšie ako som chcela. Dostala som sa do minulého života. V tom minulom živote som vyrastala v istej talianskej dedinke v Toskánsku. Každý deň som sa hrávala s dvomi chlapcami z dediny, ktorí boli dvojičky. Boli sme nerozlúčna trojica. Ako sme však vyrastali, začali sa prejavovať city a chlapci o mňa začali medzi sebou súperiť. Ja som však milovala iba jedného z nich a toho druhého  to veľmi zranilo. Jedného dňa sme mali v neďalekom meste obrovský karneval, na ktorý som s jedným z dvojičiek, mojim priateľom, išla. Ulice boli plné ľudí a všade bol hluk. V istom okamihu ma však niekto strhol so sebou. Bol to ten druhý z bratov, ktorý mi následne vrazil dýku do srdca. Potom už neviem čo sa dialo. Keď som sa však prebudila z hypnózy, ešte dva dni potom mi bolo zle. Znovu som pocítila tú bolesť.“

Vybúchaný ako Bratislavčan na zábave v margecanskom kulturáku, uvažoval som nad najdiplomatickejšou reakciou. Marta  ale pokračovala a grandfinále vyhrotila sťahovaním podprsenky.

„Vidíte na tomto prsníku tu malú čiarku? To je energická jazva po tej dýke!“

V tom momente som sa lúčil so svojím biednym životom a rozmýšľal som či nezavolám letušku a nepoprosím ju, aby to pilot stočil kolmo nadol. Predtým by mi však mohla priniesť servítku, pretože  mi stále slzili oči z toho, čo som práve videl.

Po ešte asi polhodinovom rozhovore a dvoch malých turbulenciách, ktoré som ani nevnímal, buď práve kvôli intenzívnemu vešteniu z ruky alebo lekcii o homeopatikách, nám ohlásili že pristávame. Panika zo mňa opadla a celý vytešený som si ešte naposledy zapol pás. Keďže Marta žila v Eindhovene už dlhé roky, vedela rozprávať plynule po holandsky. To viedlo k tomu, že mi pred odchodom uštedrila ešte posledné K.O. ako čerešničku na torte.

„Vitajte v Holandsku! Teraz keď ste tu, mali by ste sa naučiť aj zopár slovíčok, haha!“

„Popravde, viem niečo povedať po holandsky, ale je to úplná blbosť.“

„Kľudne povedz.“

„Ik ben ei. (V preklade: Ja som vajce.)

 „Ik ben gay?

Položila mi Marta otázku tak bohatú na decibely, že to muselo byť počuť aj k pilotovi do kokpitu.

Keď chceš povedať vetu „ja som gay“ musíš pri tom viac zvýrazniť prvú spoluhlásku.“

Poznáte ten pocit, keď na svojom chrbte cítite ako vás niekto zozadu prebodáva pohľadom? Ja som  sa v tom momente cítil ako fakír po hlavnom vystúpení v cirkuse.  Skrz na skrz prebodaní pohľadmi sme spoločne vyšli z lietadla až do haly, kde sme sa naposledy rozlúčili s Martou. Tá nám ešte popriala šťastnú cestu, dala zopár tipov kam do mesta a vyšla z letiska.

„Fuuuh, to by sme mali. Uvidíme, čo ešte ten druhý let.“

Keďže s Kikou sme si kúpili letenky každý v iný termín, miesta sme mali ďalej od seba.

„Haha, aká je pravdepodobnosť, že by si mal opäť podobné šťastie na spolusediaceho?“

„Ty sa smeješ, ale v mojom prípade veľká!“

A že som mal pravdu…