The Dubrovnik Suzi Stories #1

Tak som si po čase povedala: dobre, svet sa ti nezrúti, doštuduješ na Slovensku. Vlastne sa nič nedeje, čaká ťa písanie bakalárky a ťažký rok, asi by si nezvládla doštudovať niekde, kde je v decembri 18 stupňov (áno práve teraz). Každý pozná samopresvedčovacie metódy v takýchto situáciách. Jasné, nič nebolo zvláštne na tom, že ma nezobrali, pretože neprijatých bolo tisíce iných študentov. Ako mi tak hlavou prúdili otázky „Prečo ma nezobrali?“ alebo „Kam by som si mohla dať ešte žiadosť na Erasmus?“  blikol mi e-mail:

Dobre Suzi, zrekapituluj si to všetko v hlave pekne od začiatku: zle vidíš, určite niekde nastala chyba, toto fakt nie je sranda. Tak som si to išla overiť  ako každý normálny nadšený človek a postupným pátraním som prišla na to, kde nastala chyba. Na webe fakulty totiž v zozname prijatých napísali moje meno s niekoľkými preklepmi. Nedorozumenie som odhalila len tri dni pred odovzdaním všetkých potrebných dokumentov, no deadline som stihla aj vďaka pomoci vedúceho mobilít.

Po vyrozprávaní mojej story o tom, ako sa niekto niekde pomýlil, som postupne bola hrdá na to, že budem členom výmenného pobytu v zahraničí. Podarilo sa. Skutočná radosť z nových zážitkov a ľudí, ktorých som mala spoznať pretrváva až doteraz. Moje nadšenie netrvalo dlho. Počula som, že ľudia si neprajú a je to normálne (ževraj). Neviem, kto na to prišiel, no slová a vety, ktoré mi lietali okolo hlavy prvé týždne boli len samé: „A prečo Chorvátsko, to bude nuda, čo tam budeš robiť?“. Okej ľudia, hovorím si pre seba, uvidíme.

Choď autobusom they said, it’s fun they said

Po 26 hodinách v autobuse strávených striedaním polôh od embria až po človeka čakajúceho na smrť mi už cestovanie prišlo normálne. Cítila som sa, ako keby som cestovala na koniec sveta a cieľ je stále neznámy. Litre vody, homemade sendviče z predošlého dňa a žiadne hygienické návyky (lebo nie je kde, keďže idem autobusom) si vyžiadali svoju daň a na pár dní som ochorela. No ešte predtým, hneď ako som vystúpila z autobusu po nekonečnej ceste, som mala chuť vybozkávať matku zem za to, že sme konečne niekde zastavili. Moja trasa z autobusovej stanice bola jednoduchá – smer apartmán, pán taxikár.

Nasledujúce dni ste mohli badať na mojej tvári iba široký úsmev, pretože som sa ocitla v 28 stupňovom raji a uvidela toto:

a neskôr aj trochu histórie samozrejme:

Sedieť pri Talianoch môže zraniť

Po vybalení všetkých vecí, vysokých teplotách a prianí byť doma v posteli, jesť slepačiu polievku a nepočuť koniec sveta, ktorý bol v tej chvíli v Dubrovniku za oknami, sme sa sa rozhodli, že si spravíme výlet do Splitu a národného parku Krka. Takže spoznávanie histórie mesta Dubrovnik, nekonečno Američanov, ešte viac holubov, veľa mačiek a milión schodov sme si nechali na neskôr.

Dobre sme urobili. Najskôr sme museli spoznať všetkých členov našej „Pipol family“ (slovo people v podaní Španielov). Musím povedať, že už na Slovensku som si potichu hovorila a pýtala sa samej seba, či zvládnem okolo seba toľko španielskeho a talianskeho temperamentu. Zvládam to perfektne. Namiesto slova yellow hovoríme všetci pekne familiárne dželo. Naučili sme sa sedieť trochu ďalej od Talianov keď rozprávajú, pretože už vieme, že aj gestikulácia môže raniť. Americká časť našej skupiny je v podstate náš slovník a učiteľ v jednom. Odhliadnuc od toho, že na náš „International lunch“ priniesli arašidové maslo, fakt nie sú až takí tradične-americkí. Odkedy bývam s Francúzmi, tak jesť na raňajky bagetu so syrom a s džemom je normálne. Síce mám vďaka tomuto delikátnemu počinu od začiatku môjho pobytu problémy s trávením, je to vážne chutné (nekrč nos a fakt to skús).

O tej krajšej polovici našej Erasmus family, ktorá stojí za zmienku (tým myslím samozrejme Slovenky, Češky, Poľky, naše blonďavé Litovčanky ale aj super cool Tisi z Belgicka a polo chorvátky z Viedne), no hlavne o tom ako sme spoznali dvoch chalanov z Austrálie a Južnej Ameriky, ktorí prešli 17 000 km na motorkách okolo sveta vám porozprávam o trochu neskôr. Buďte tu! A žiadne nie, že nie.

…