Prečo v niečom náboženstvá obdivujem a v inom nedokážem vystáť?



Súbežne s vývinom civilizácie si naprieč dejinami nesieme svoj kríž v podobe základných existenčných otázok. Kto sme, prečo sme tu a ako je možné, že sa tým dokážeme zaoberať. V istom momente sa však táto, pre mňa dôležitá filozofia postupne začala transformovať (pre mňa bohužiaľ) na inštitúciu.

Prínos náboženstiev pre ľudskú rasu je obrovský a nespochybniteľný. Rozvoj vzdelanosti, kultúry a umenia by istotne nenapredoval tak ako to bolo v niektorých obdobiach viac ako potrebné. Za najväčší dar, ktorý mohli náboženstvá ľuďom dať, však považujem nástrel morálky.

Nápad využiť masu nastavených uší na ustanovenie pravidiel, čo je dobré a čo zlé, je na úrovni vynálezu kolesa. Dnes sa ale táto príležitosť zneužíva prostredníctvom jednotlivých cirkví a siekt na obyčajný diktát myslenia. A to sa mi už hnusí.

Hnusí sa mi aj to, ako sa niektoré skupiny odtrhli z reťaze v určovaní toho, čo je normálne. A schovávajú sa za vieru. Hnusí sa mi, keď vidím, ako každý moderný prístup či pohľad na vieru je v cirkevných radoch cielene plienený inkvizíciou. Pod značkou Boha. A chce sa mi vracať, ako sa niektorí jednotlivci nehanbia angažovať v politike. S modlitbou na PeRách.

Viera, ako podstata každého náboženstva, totiž dáva jedným nádej, lásku a atď., ale iným dáva moc. Moc ako oheň, ktorý je dobrým služobníkom, ale zlým pánom. Všetci dobre vieme, čoho sú ľudia schopní v mene viery. A nemyslím tým teraz len tie negatívne činy. Viera je niť na marionete, kontrolór od xboxu. Viera ale nie je patent nejakej organizácie.

Zdroj: Inception

Základná chyba, ktorú robí každé náboženstvo, spočíva v továrenskom nastavení. Kňaz, imám, rabín alebo rodič hovoria, resp. kážu o konkrétnych osobách, bytostiach a ich skutkoch, o ktorých im kedysi kázali iní predstavení pred nimi. S pseudofaktografickou presnosťou a z jediného zdroja, ktorého nespochybniteľnosť sa utvrdzuje len tradovaním skrz autority.

Príde mi absurdné, že na jednej strane sme podľa nich malé stvorenia, pokorne odkázané na božiu vôľu a milosrdnosť, avšak na strane druhej poznajú presné detaily o posmrtnom živote, povahe boha a iných bytostí. Navyše tieto ,,poznatky“ odovzdávajú ďalším generáciám s absolútnou istotou o svojej pravde. Iste, kto tej ich pravde veriť nechce, nemusí. Ale dieťa, ktoré v tom vyrastá, veľmi na výber nemá.

Neviem, ako viera funguje. Či je to len ďalšia preceňovaná chemická reakcia v mozgu, alebo má naozaj svojho adresáta. Ale viem si predstaviť, ako by fungovať nemala. Viera nie je klietka, v ktorej sa navzájom tľapkáme po pleci, ako dobre tú klietku poznáme, z čoho je vyrobená a prečo v nej sme. Viera nemôže byť riadená či organizovaná. Viera nie je ani konečná. Nie je daná niečím zastaralým, od ktorého potom stáročia dedukujeme a odvodzujeme ,,nové“. Ak desiatykrát zalejeme ten istý sáčok čaju, nepomôže mu ani drahý cukor či vzácny med.

Ja si myslím…alebo inak…ja verím v to, že vieru vytvárame najmä my sami. Našou činnosťou, skutkami, správaním, výtvormi a podobne. My všetci sme tvorcami toho, v čom niektorí vidia niečo nadpozemské. Veríme v seba. A možno nám niekto asistuje, možno niekto občas postrkuje, a potom si to nevieme vysvetliť ani my skeptici. Ale som si istý, že to nie je nič z toho, čo doposiaľ pomenoval a tradoval obyčajný, hlúpučký človek.