Na Slovensku je stále ťažké byť iný. Slovensko je konzervatívna krajina, ktorá zastáva kresťanské hodnoty. Aj preto je veľmi náročné žiť v tejto krajine ako človek s odlišnou sexuálnou orientáciou. Patrícia, ktorej skutočné meno radšej ostane v anonymite, nám priblížila jej život a prečo nemôže žiť v krajine, v ktorej sa narodila.



Patrícia žije dlhodobo v zahraničí. Po ukončení vysokej školy pracovala v Bratislave, no po dlhšom čase sa rozhodla odsťahovať. Paťa je vydatá za ženu, majú spolu 5 ročnú dcérku a je ochotná sa podeliť so svojím životným príbehom.

Kedy si si uvedomila svoju odlišnú orientáciu?

Asi v čase dospievania, teda puberty. Aj keď naplno som si to možno uvedomila až niečo po dvadsiatke, v súvislosti s mojím odchodom z rodnej „dediny“ na vysokú školu. Mestské prostredie je vždy o niečo otvorenejšie.

Ako si sa s tým vysporiadala?

Ani nebolo s čím sa vysporadúvať, aspoň ja som to tak nevnímala. Ako vravím, asi aj vďaka liberálnemu prostrediu, v ktorom som žila, som to nevnímala ako problém, ak narážaš na coming out.

Nemala si pocit, že to chceš zmeniť?

Určite nie. Otvorené prostredie, akým dokáže byť hlavné mesto a vysokoškolská komunita, mi nedalo pociťovať nijaké tlaky. Práve naopak.

Kedy prišla prvá myšlienka založiť si rodinu – mať dieťa?

Niekedy po tridsiatke, tak ako u väčšiny ľudí v mojej generácii, keď už má človek zabehnutý život, stabilnú prácu a samostatné bývanie.

 Bolo toto rozhodnutie ťažké pre teba alebo tvoju rodinu?

Ťažké? (smiech). Vôbec nie. Rozhodnutie mať dieťa je niečo veľmi pekné a pozitívne. Ak by to malo byť spojené s nejakými negatívnymi pocitmi, určite by som nemala dieťa. To nedáva zmysel.

Zdroj: unsplash.com

Aká je situácia ohľadom LGBT v krajine, v ktorej momentálne žijete?

Keď sa nám narodilo dieťa, žili sme v Španielsku. Tam ešte v roku 2005 schválil parlament jedným dychom gay manželstvá (nie registrované partnerstvá) a zároveň adopciu detí. Španieli sú veľmi otvorení a dobroprajní ľudia a skôr toto rozhodnutie vlády privítali. Máme aj veľa úsmevných zážitkov, kedy nám babičky v parku po vysvetlení, že sme dve mamy, skôr gratulovali a robili si srandu, že aspoň nemusíme po chlapoch zbierať špinavé ponožky (smiech).

Momentálne žijem vo Francúzsku, kde sa zákon nezaobišiel bez protestov, ale to je zase vo Francúzsku národná tradícia. Každopádne, napriek tomu, že žijeme v malinkej dedinke v jednom z menej rozvinutých regiónov, nikdy som nezaregistrovala ani náznak negatívnej reakcie na to, že sme dve mamy s dieťaťom. Napríklad v škôlke sa nám na Deň matiek nekonečne veľakrát ospravedlňovali, že zabudli vyrobiť dve blahoželania (smiech).

Skúšali ste žiť na Slovensku? Aké boli reakcie?

Aj keď sme sa nestretli s negatívnymi reakciami, nebolo to ľahké, keďže chýba legislatíva, o ktorú by sa človek mohol oprieť. Bolo veľmi únavné vysvetľovať dookola na úradoch, a celkovo v akomkoľvek oficiálnom styku, našu situáciu. Ak niektorí gay rodičia vychovávajú na Slovensku deti, majú môj obdiv. Mne sa to zdalo nemožné.

Myslíš si, že Slovensko sa v blízkej dobe stane liberálnejšie voči tejto otázke?

Rada by som povedala, že áno, že vývoj nezastavíš. Ale z histórie vieme, že aj po antike môže prísť stredovek. Takže záleží na tom, či sa Slovensko pohne viac smerom k liberálnemu svetu, ktorého sa tvári byť ako člen EÚ súčasťou, alebo či sa otočíme na východ a vrátime sa v čase.