Absolvent FMK Matúš Stračiak (29): Politika je oblasť, kde väčšinou najlepšie funguje riadená improvizácia

Čo ťa vlastne priviedlo na FMK? Bola to náhoda alebo si už od začiatku chcel  pracovať v médiách, respektíve s médiami?

Po gymnáziu som sa štandardne rozhodoval, čo ďalej. Musím sa čestne priznať, že som mal výrazné problémy s matematikou, fyzikou a chémiou. Takže som sa rozhodoval medzi právom a marketingovou komunikáciou. FMK bola vtedy v kurze. Tiež k rozhodnutiu významne napomohla moja mama, ktorá ma, dúfam, správne odhadla na tento odbor.

V škole si sa venoval aj nejakým aktivitám. Ktoré presne to boli? 

V prvom ročníku som bol klasicky „odtrhnutý z reťaze“. Stáva sa to, keď sa prvýkrát dostanete z domu. V druhom ročníku som začal už mierne panikáriť, čo so mnou po škole bude. To beriem ako výborný impulz. Mali sme vtedy predmet, ktorý bol zameraný na PR. Zaujala ma oblasť vzťahov s verejnosťou a začal som sa jej venovať. Neskôr som bol v kabinete PR, kde som viedol sekciu online PR a neskôr som bol zástupcom vedúcej kabinetu. Chvíľu som pracoval aj v časopise Atteliér.

Aký si bol študent? Vždy poctivý a pripravený alebo si bol skôr ,,párty“ vysokoškolák?

Ako som už spomínal, v prvom a chvíľu aj v druhom ročníku som to trošku flákal. Neskôr som filtroval veci a témy, ktoré ma zaujímali. To je na FMK výborné. Že sa môžete špecializovať na veci, ktoré vás zaujímajú. Treba to využiť. Tak som sa naučil čo najviac o PR, naučil som sa základy grafiky, ktoré som potom rozvíjal samoštúdiom a všeobecný prehľad v marketingu, ktorý mi dala škola, je mi len na úžitok. Vo všeobecnosti by som sa charakterizoval tak, že som filtroval veci, ktoré ma bavili a bol som v nich, myslím si, dobrý.

Sú aj nejakí profesori alebo učitelia, na ktorých si rád spomenieš? 

Samozrejme. Neviem, ako to je na FMK teraz, ale ja si spomínam na niekoľko učiteľov, ktorí mi dali veľa. Aj vďaka Jozefovi Bednárovi, ktorý učil predmety o PR a hovorcovstve, robím teraz túto profesiu. Veľmi v dobrom si spomínam na Katku Ďurkovú, Evu Habiňákovú, profesora Jenču, profesora Vojteka, rektora Matúša, ktorý bol veľmi férový a múdry človek, ale aj na veľmi ľudských a priateľských doktorandov a pedagógov, ktorí sa nám snažili odovzdať čo najviac vedomostí a skúseností.

Keď sa tak obzrieš dozadu, bola FMK dobrou voľbou?

Určite áno. Z tejto školy sa dá výborne uplatniť na trhu, ale musíte sa snažiť pracovať už počas štúdia v oblasti, v ktorej chcete neskôr pokračovať. Za neúspech si môžeme vždy my sami. A na ceste k úspechu musíme využiť všetky možnosti, ktoré sa nám ponúkajú. FMK je tiež možnosť. Môžete ju využiť, prípadne ňou len preplávať nikam.

,,To je na FMK výborné. Že sa môžete špecializovať na veci, ktoré vás zaujímajú.“

Ak by si to mal zhodnotiť, čo všetko ti škola dala?

Vďaka FMK som sa dokázal profesionálne vyprofilovať a získal  som výborný základ, na ktorom som mohol ďalej stavať. Stretol som množstvo ľudí, ktorí ma ďalej sprevádzali v profesionálnom aj osobnom živote.

A tak si sa prepracoval do toho profesionálneho života… Ako sa začala tvoja kariéra? Bolo to hneď o ,,hovorcovstve“ alebo si si predtým vyskúšal aj iné pozície súvisiace s médiami?

Moja prvá práca v oblasti bola stáž v regionálnych novinách Oravec. Bola to výborná skúsenosť, lebo som si aspoň na chvíľu vyskúšal prácu v novinách, kde som mal možnosť vykonávať viaceré činnosti, nakoľko to bola maličká redakcia. Prvou ozajstnou prácou v PR bola moja konzultantská činnosť pre jednu personálnu agentúru. Neskôr som mal šťastie a vybral si ma jeden človek, ktorý ma oslovil, aby som pracoval pre jeho PR agentúru. To bolo veľmi silné obdobie na naberanie skúseností, bolo to však aj v mnohých ohľadoch vyčerpávajúce. Mojimi hlavnými klientmi boli najmä silné organizácie v zdravotníctve. V tej dobe som mal aj ďalšie pracovné aktivity, aby som si poriadne zaplnil životopis a získal skúsenosti. Pracoval som v kancelárii štátneho tajomníka na Ministerstve obrany SR, riešil som viaceré projekty pre Ministerstvo vnútra SR, Kriminalisticko-expertízny ústav policajného zboru a pod. Neskôr ma oslovili, aby som išiel robiť hovorcu pre Fakultnú nemocnicu Trnava. Bolo to krásne obdobie. Po pár rokoch tam však nastali zmeny, ktoré mi nevyhovovali a chcel som sa posunúť ďalej. Vtedy som dostal ponuku pracovať ako riaditeľ komunikácie pre ministra školstva, vedy, výskumu a športu SR.

Aké boli tieto časy?

Bola to pre mňa zatiaľ práca, kde som mal najväčšiu zodpovednosť. Keď riadite komunikáciu jedného z najväčších a najrizikovejších rezortov, je to veľký nápor na nervy. Naučilo ma to však veľkej odolnosti voči stresu. V podstate denne zažívate a riadite krízovú komunikáciu. Ale vnútorne dostávate extrémne veľa tým, že každý deň naberáte množstvo skúseností, kontaktov a zážitkov, na ktoré nikdy nezabudnete. Zažil som rokovania, ktoré boli za účasti najvyšších predstaviteľov štátu a mali dosah na ďalší vývoj politickej a spoločenskej situácie. To nezažijete nikde inde. Vrátane enormne turbulentného záveru pôsobenia ministra, čo sme spoločne prežívali minútu po minúte a udialo sa množstvo vecí, ktoré možno nikto okrem úzkeho okruhu ľudí nebude vedieť nikdy objektívne hodnotiť. S odstupom však ako najpozitívnejšie hodnotím to, že som získal priateľov, ktorí, dúfam, ostanú v mojom živote navždy.

Práca v politike predsa len nie je jednoduchá. Boli tam nejaké rozdiely v porovnaní s pôsobením napríklad v zdravotníctve?

Obe tieto oblasti majú navzájom veľký vplyv a dosah. Práca PR pracovníka v týchto oblastiach je však odlišná. Zdravotníctvo asi pre mňa ostane navždy najzaujímavejším odborom, v ktorom pracovať. Možno preto, že som za tie roky pochopil, ako veci fungujú, kde sa skrývajú problémy a aké argumenty je možné použiť, aby fungovali. Politika je oblasť, kde, aj keď možno bude niekto tvrdiť niečo iné, väčšinou najlepšie funguje a používa sa tzv. „riadená improvizácia“. Musíte veľmi rýchlo stanoviť postup riešenia problému a držať sa línie takmer za každú cenu. Na to sa nedá pripraviť žiadny komunikačný manuál. Treba zabudnúť na poučky, improvizovať, bojovať a dúfať, že to vypáli dobre. V zdravotníctve to bolo pokojnejšie a menej exponované. Viac som riešil problémy ľudí, jednotlivcov. V tom to bolo zase krajšie, že som mal pocit, že môžem ovplyvniť niektoré osudy ľudí alebo pacientov.

Máš ešte nejaké ciele, kam by si sa chcel v rámci profesionálneho života dostať alebo možno ešte posunúť?

Práve teraz stojím pred rozhodnutím, čo bude so mnou ďalej. Zvažujem návrat do súkromného sektora, ale veci sa môžu kedykoľvek zmeniť. V tom je krása života. Aj toho profesionálneho. Preto musíte byť pripravený kedykoľvek opustiť svoju prácu a chytiť sa nových výziev. Prioritou sa teraz pre mňa stáva možno pokojnejšie obdobie a aspoň na chvíľu istota, aby som vedel adekvátne zabezpečiť moju vznikajúcu rodinu. Chcem zažiť v istom období chvíle, že budem môcť k nej prísť a tráviť s ňou čas.

A čo sa týka tých osobných plánov, počula som, že ste sa so svojou partnerkou už zasnúbili. Máte aj konkrétne predstavy o vašej svadbe?

Asi môžem prezradiť, že svadba bude v máji 2018 a bude na mojej rodnej Orave. Našli sme tam miesto, kde si budú môcť hostia oddýchnuť, spraviť si pekný víkend a popritom sa zúčastniť na našej svadbe. Vždy som mal zo svadby mierny stres a odkladal som to, ale teraz mám priateľku, ktorú naozaj milujem a viem to aj preto, že na svadbu sa naozaj teším. Snáď to bude veľmi príjemné, uvoľnené a s ľuďmi, ktorí sú nám najbližší.

Držím vám palce, aby to všetko dopadlo presne podľa vašich predstáv ? Ale vráťme sa ešte na chvíľu ku škole, keďže si hrdým absolventom FMK. Čo by si odkázal jej študentom?

Priatelia, určite majte vždy mierny stres. Stres z toho, čo bude s vami ďalej. Pracujte na sebe a ak máte možnosť, začnite čo najskôr robiť to, čo vás baví. Keď bude vaša práca vašim potešením, časom príde úspech a aj peniaze. To sú však len sprievodné javy na životnej ceste. Sú dôležité, ale to najdôležitejšia je vnútorná pohoda a dobrý pocit zo samotného žitia. Nebojte sa tiež ukázať váš talent a vaše schopnosti. Nebojte sa o tom hovoriť a nenechajte sa zastrašiť. Len tak možno raz príde niekto, kto vám pomôže a posunie vás ďalej. Držím veľmi palce!