Spoločnosť som vyhľadávala na internete, hovorí dievča, ktoré trpelo depresiou a odmietlo pomoc odborníka
Depresia je v dnešnej dobe už pomerne časté ochorenie. Ako vplýva na človeka a na jeho osobnosť? V ktorom období je to najťažšie?
Napriek tomu, že si respondentka priala ostať v anonymite, porozprávala nám, ako sa depresia rozvíjala pri nej, kto a ako jej pomohol a prečo je dôležité riešiť depresiu vlastnou cestou.
U každého sa príznaky depresie prezentujú inak. Kedy si pochopila, že máš depresiu?
Depresiu človek nedostane. Skrátka je to pocit. U každého je to iné, u mňa to boli pocity úzkosti. Aj po mnohých rokoch sa o tom ťažko rozpráva. Nedá sa povedať, že jeden deň to náhle prišlo. Tieto problémy postupne rastú, cez úzkosti až po depresiu. Je to dlhodobý priebeh.
Čo predchádzalo úzkosti? Mala si sociálnu fóbiu, ktorá postupom času prerástla v úzkosť?
Áno, mala som pocit, že každý sa na mňa pozerá a vraví si: ,,bože, pozri sa na ňu!“ Tento problém bol najhorší. Nechcela som chodiť von, veľa som spala. Je však pravda, že práve k nadmernému spánku dopomohla anémia (nedostatok železa v krvi, pozn. red.). Ľudia si začali všímať, že s nikým nekomunikujem.
Pre ľudí s depresiou je najlepšie rozprávať sa o svojom probléme. Keďže si trpela sociálnou fóbiou, ako si riešila tento problém?
Internetom! Najlepšie sa mi o mojom probléme rozprávalo s ľuďmi, ktorí ma nikdy nevideli. Boli pre mňa cudzí, ale čo je zaujímavé, pomohli mi najviac.
Ako si predtým povedala, ľudia mali voči tebe predsudky. Myslíš, že to bolo spôsobené tvojou postavou alebo tým, ako si pôsobila svojím správaním?
Myslím, že to bolo oboje. Vždy som bola väčšia, napriek tomu som vedela, že je to kvôli mojej osobnosti. Chápem, že každému moja osobnosť nesadne. Keď máš vek medzi 12 až 14 rokov, prichádzaš do obdobia, keď by ti malo na sebe záležať, vtedy vie ten tlak okolia človeku po psychickej stránke veľmi ublížiť. A tak to bolo v mojom prípade.
Uvedomila si si sama, že trpíš depresiou alebo ťa musel na to niekto upozorniť?
Nie každý si to dokáže priznať. Ľudia nevidia problémy, respektíve aj keď vidia, nechcú ich riešiť. V mojom prípade to boli moji rodičia. Prišli za mnou, povedali, čo je vo veci a chceli, aby som navštívila odborníka. Súhlasila som. Rozprávala som sa s doktorom hodinu, klasifikoval mi depresiu. Na konci sedenia sa ma spýtal, či mi to aspoň minimálne pomohlo. Povedala som, že nie. Cítila som sa horšie ako predtým.
Znamená to, že ani u lekára si sa nevedela otvoriť tak, ako to bolo potrebné? Čím si myslíš, že to bolo spôsobené?
Bolo to spôsobené tým, že aj on bol človek a mala som pocit, že svojím pohľadom a postojom ma súdi. Je pravda, že doktor ťa nepozná a má možnosť ti ponúknuť iný pohľad na problém, ale v mojej hlave to tak nefungovalo. Mala som pocit, že vidí cezo mňa, pozerá sa na mňa a tým ma súdi.
Znamená to, že odborného lekára si navštívila len raz?
Áno, nemala som pocit, že by mi to malo ako pomôcť. Avšak v jednom mi pomohol. A to v tom, že mi depresiu potvrdil. Aspoň som presne vedela, s čím zápasím.
Keďže si odmietala chodiť k odborníkovi, s kým si riešila svoju depresiu? Kto ti podal záchrannú ruku?
Nikdy som za nikým neprišla, že mám depresiu a chcem sa o tom rozprávať. Ja som túto tému nechcela rozoberať. Snažila som sa dostať cez to sama. Často ani to nepomáhalo. Mojich rodičov zaujímalo, či som bola pri doktorovi a keď som povedala, že tam chodiť nechcem, prestali sa starať.
Bolo pre teba ťažké si priznať, že máš depresiu alebo si to neevidovala ako problém, ktorý treba riešiť?
Ja som sa zmierila s tým, že áno, mám problém, a bolo by vhodné ho riešiť, ale chcem ho riešiť svojou cestou. Moja cesta bola taká, že som sa uzatvorila pred svetom a nerozprávala som sa s nikým na Slovensku. Mojim útočiskom bola angličtina.
Vyhľadávala si anglicky hovoriacich ľudí na webových stránkach alebo si sa s nimi chcela rozprávať tvárou v tvár?
Hľadala som ľudí na internete, čo je z môjho pohľadu výnimočné. Mnohí sa chcú rozprávať, ale len s ľuďmi, ktorých poznajú. Ja som si vybrala opačnú cestu a vyhľadávala som ľudí, ktorí nepoznajú môj jazyk a ani mňa. Táto cesta mi veľmi pomohla.
Odporučila by si túto cestu aj iným ľudom trpiacim s depresiou ako vhodnú alternatívu riešenia problému?
Každý je iný. Ja som sa nikdy necítila ako hrdý Slovák a vždy som chcela cestovať a hovoriť anglicky. Najviac záleží na osobnosti človeka, či sa nechce rozprávať s doktorom o svojom probléme. Je to vhodná alternatíva práve pre tých, ktorí sa boja otvoriť odborníkovi. Samozrejme chápem, že to nie je pre každého. Napriek tomu je to vždy lepšie ako riešiť depresiu závislosťou. Či už na počítačových hrách, alebo inak. Každý musí nájsť vlastný spôsob.
Mnohí ľudia trpiaci depresiou sa uchyľujú k sebapoškodzovaniu. Bol to aj tvoj prípad?
Áno. V prvom ročníku na strednej škole som objavila pre mňa úžasnú vec, a to bol prací prášok. Začala som ho jesť. Kým som si uvedomila, že je to problém, ležala som v nemocnici. Nepamätám si, čo sa stalo. Nikdy sme sa o tom doma nerozprávali.
Ako si sa dostala k nápadu vyskúšať práve prací prášok?
Okrem anémie trpím chorobou, ktorú v angličtine nazývajú Petta. To znamená, že ty ješ niečo, čo síce nemá žiadne nutričné hodnoty ani živiny, ale príjemne to vonia a teba tá vôňa na tom najviac láka. Mnohí jedia kamene a v mojom prípade to bol prací prášok. Veľmi príjemne to voňalo a povedala som si, že kto vie, ako to môže chutiť. Tak som si dala a chutilo mi to. Myslela som, že to dopĺňa energiu alebo mi to akýmsi spôsobom pomôže. Samozrejme, nebolo to tak.
Ako často si užívala prací prášok a v akom množstve?
Každý deň, pred školou či po škole, niekoľkokrát denne po dobu dvoch rokov. Užívala som malé množstvá, ktoré si myslíš, že sú zanedbateľné a pri tom mi to rozožieralo vnútro.
Kedy a vďaka čomu si napokon dostala depresiu pod kontrolu?
Spoznala som jedno dievča, ešte na strednej škole. Moju najlepšiu kamarátku. S ňou jedinou som sa dokázala porozprávať o čomkoľvek. Ona bola tá, komu som sa dokázala otvoriť a rozprávať s ňou zoči-voči. Povedala to, čo som potrebovala počuť, ale nie tým štýlom: „Neboj, všetko bude v poriadku.“ Nie! Povedala mi to agresívnejšie, že sa mám sama na seba pozrieť, že ubližujem sebe a svojmu telu. Každý týždeň sme spolu cestovali domov, cesta trvala cca hodinu. Počas cesty sme sa o mojom probléme rozprávali. V druhom ročníku som si uvedomila veľa vecí. Napriek mojej depresii a problémom v rodine som pochopila, že ja nie som problém, ktorý to zapríčinil, ale že podobné veci sa stávajú aj v iných rodinách a iným ľudom. Ja som len súčasť, nie som na vine.
Keď sa na to obdobie pozrieš spätne, myslíš, že bolo pre teba istým spôsobom prospešné a pomohlo vyformovať tvoju osobnosť v takú, aká je dnes?
To obdobie by som nechcela odstrániť z mojej minulosti, pretože vďaka nemu som sa veľa o sebe naučila. Zvykla som byť bojazlivá, neakceptovala som samú seba a to, kto som. Možno aj vďaka tomu obdobiu sa to zmenilo. Robím pre seba niečo prospešné. Avšak prídu aj chvíle, keď mnohé veci ľutujem, či už ten prášok alebo podobné zlé rozhodnutia.
Súvisiace príspevky
Reklama
Reklama
Najčítanejšie posledných 7 dní
- Pyramídy v Bosne – šokujúca skutočnosť alebo špinavý biznis? by Zuzana Točená
- 15 tipov na návštevu opustených budov pre začínajúcich urbexerov by Martin Macko
- Kam v Bratislave? Tu je 10 podnikov, ktoré sa oplatí navštíviť by Andrea Tomašovitsová
- Ktorí futbalisti sú najlepší na svete? Predstavujeme vám TOP 10 osobností by Martin Horváth
- Nebaví ťa odbor, ktorý študuješ? Nezúfaj, môžeš prestúpiť by Nikoleta Kresáňová
Sleduj nás