Poslanec NR SR Karol Galek: Najlacnejšia a najlepšia energia je tá, ktorú nespotrebujeme

Prechod na obnoviteľné zdroje je pre celý svet úlohou, ktorá je úzko spätá s našou kvalitou života v blízkej, no najmä ďalekej budúcnosti. Prinášame vám rozhovor s Karolom Galekom, poslancom NR SR a predsedom komisie pre technologický rozvoj a inovácie, ktorý sa roky venuje nevyčerpateľným prírodným zdrojom energie. V rozhovore poskytne svoj názor na to, prečo sa rozhodol venovať práve tejto problematike, štátu a jeho potenciálu na prírodné zdroje či ekonomickej a ekologickej stránke Slovenska v oblasti zdrojov.

Prečo ste sa rozhodli venovať problematike obnoviteľných zdrojov energií?

Verím v to, že obnoviteľné zdroje sú našou budúcnosťou. Nie kvôli nám, ale hlavne kvôli našim deťom. Máme tu uhoľné elektrárne, jadrové elektrárne, ktoré produkujú jadrový odpad. Elektrárne na plyn, ktoré sú založené na báze neobnoviteľných zdrojov. Toto všetko raz vyčerpáme. Pri spaľovaní a ich využívaní produkujeme rôzne skleníkové plyny, či sa bavíme o plyne, alebo uhlí.

Toto všetko budeme nechávať pre ďalšie generácie. A to by sme nemali. Ak sa chceme správať zodpovedne k našim deťom, k životnému prostrediu a robiť niečo trvalo udržateľné, tak by sme mali ísť v maximálnej možnej miere cestou obnoviteľných zdrojov.

Prečo si do hlbšej miery neuvedomuje štát potenciál nevyčerpateľných zdrojov?

Štát si to viac-menej aj uvedomuje, ale je tu aj technická časť, t.j. pripravenosť sústavy. Nemôžeme zo dňa na deň pustiť do siete veľké množstvo elektriny. Vieme to dosiahnuť na takej úrovni, že si ľudia budú elektrinu spotrebovávať v maximálnej možnej miere u seba doma. To je tá cesta = decentralizácia našej energetiky. Nie ísť cestou veľkých centrálnych zdrojov a silnej sústavy (prenosovej, distribučnej), ale práve cez lokálne siete. Mali by to byť siete založené na inteligentných princípoch, t. j.  že v rámci mikrosiete si viem vyrovnávať výrobu a spotrebu.

Mnoho ľudí považuje napr. jadrovú energiu za „bezuhlíkovú“.

Sme štát ekologický a ekonomický k životnému prostrediu?

Táto otázka ide viac a viac do popredia. V súvislosti s tým, že sami ľudia majú v sebe ekologické cítenie a radi by urobili niečo pre ekológiu. To je rastúci a dobrý trend. Ale tá druhá časť otázky, či sme ekonomickí… stále to niečo stojí. Peniaze sú pre mnohých základným faktorom. Mali by sme sa postarať o to, aby sa ekológia neprenášala do cien koncových energií. Keď sa raz štát rozhodne niečo také podporovať, nech si to zoberie na svoje bedrá, aby sme ľuďom nerobili zbytočné prekážky. Mnoho ľudí považuje napr. jadrovú energiu za „bezuhlíkovú“.

To je síce pravda, pri výrobe elektriny z jadra sa nevyprodukujú žiadne skleníkové efekty, to je len vodná para. Na druhej strane, to, čo vzniká je jadrový odpad. Do dnešného dňa relatívne nevieme, čo robiť s jadrovým odpadom. Vieme ho vyviesť do Ruska a spoľahnúť sa na to, že o pár rokov možnože aj toto bude možné využiť v reaktoroch novej generácie. Ale my žijeme tu a teraz, odpad nechávame pre ďalšie generácie. Mali by sme sa z tohto pohľadu správať zodpovedne a sústrediť sa na naše lokálne zdroje. Nie na to, čo si vieme doviezť zo zahraničia.

Kde vidíte budúcnosť Slovenska a zdrojov energií?

Slovensko má veľký potenciál napr. v oblasti vetra, aj keď sú rôzne štúdie, ktoré hovoria o využiteľnosti iba 4 % územia. A to práve vďaka tomu, že máme obrovské množstvo územia zabraté „chránenými plochami“. Potom sú tu rôzne lokality, kde sa tie veterné elektrárne nemôžu umiestniť, pretože sa musia dodržiavať určité vzdialenosti od obývaných lokalít. Reštrikcií je pomerne veľa. Keď si toto uvedomíte, 4 % územia sú celkom veľa. To by vydalo, dovolím si povedať, na pár 100 MW inštalovaného výkonu. Ten vietor je pre nás veľkou výzvou.

Potom máme fotovoltaiku – premenu slnečného žiarenia na elektrickú energiu. Dnes je potenciál takéhoto zdroja obrovský, keďže ju môžete namontovať prakticky na ktorúkoľvek budovu a ten okamžitý výkon, tú výrobu, si spotrebovať priamo v budove.

Inými zdrojmi je napr. aj voda. Máme pomerne veľký dostatok vodných elektrární. V prípade obnoviteľných zdrojov energií sa bavíme hlavne o tých malých. Veľké majú vplyv na mikroklímu prostredia, sú veľkým zdrojom, ktorý dokáže ovplyvniť sieť, a je závislý od zrážkových pomerov, čo sú, samozrejme, aj tie malé, ktoré sú ľahšie regulovateľné. Potom tu máme bioplyny – bioplynové stanice. Sú závislé od dodávky surovín.

Ďalej je to kombinovaná výroba elektriny a tepla zo štiepky, čo sa u nás v značnej miere tiež uplatňuje. Dnes máme drevnej odpadovej masy dostatočné množstvá. Aj tam vidím veľký priestor.

Netrúfam si odhadnúť, kde až sa vieme posunúť. Máme smernice, posledná hovorí o roku 2020, kedy by sme našu celkovú produkciu energie mali pokrývať zo 14 % obnoviteľných zdrojov. Ale tu sa nebavíme o tom, že to má byť elektrina, ale že to má byť energetický mix: doprava, teplo, chlad a elektrina.

Čo by ste chceli zmeniť v oblasti ekológie na SR?

Ja by som sa zahľadel na čo najvyššiu efektivitu pri spotrebe energie: tepelnej, elektrickej alebo aj v doprave. Síce nás to na nových technológiách niečo stojí, ale súčasne tiež posúva dopredu. Na trhu dostanú prednosť nové zariadenia, ktoré si budú ľudia kupovať, lebo si uvedomia, že: “aha, toto mi umožní neskôr usporiť toľko  a toľko, a raz sa mi tá investícia vráti.“

Najlacnejšia a najlepšia energia je tá, ktorú nespotrebujeme. To je cesta aj pre Slovensko. Máme rastúci trend spotreby energie, a tým pádom musíme stále hľadať nové zdroje. A toto nás niečo stojí. Či už cez peniaze, alebo cez ekológiu. Ale na Slovensku máme stále veľký potenciál pre úspory. Teraz nehovorím o žiarovkách, tým, že vymeníme staré „stovkové“ žiarovky (100W, pozn. red.) za „LED-ky“. Bavíme sa o oknách, zateplení, kde nám unikajú „hore komínom“ energie a teplo.

Bavíme sa o neekologických zariadeniach, ktoré stále v tisíckach, ak nie desaťtisíckach domácností, fungujú. Sú to staré chladničky, práčky. Stále mnohí používajú na kúrenie priamo výhrevné, elektrické radiátory, t. j. 1 KW elektriny dodám, 1 KW tepla dostanem von, čo sú absolútne neefektívne systémy, keďže už dnes máme tepelné čerpadlá.

Najlacnejšia a najlepšia energia je tá, ktorú nespotrebujeme.

Prečo Slovensko nedisponuje väčšími veternými elektrárňami?

Boli tu reštrikcie pri posudzovaní vplyvu na životné prostredie – veľmi náročný proces posudzovania. Sú tu legislatívne obmedzenia. Nedostanete povolenie na pripojenie, pokiaľ nemáte „osvedčenie o súlade s energickou koncepciou Slovenska“. Viem, terminus-technikus, ktorý nikomu nič nepovie, ale je to jednoducho papier, ktorý keď nedostanete od SEPS-u (Slovenská elektrizačná prenosová sústava, a.s., pozn. red.) alebo z ministerstva hospodárstva, tak sa nemôžete pripojiť.

Máme obmedzenia z ministerstiev – vyhlášky a smernice, potom zo strany legislatívy – osvedčenie, technické obmedzenia, kedy aj dnes stále platí „STOPSTAV“ a oficiálne nie je kapacita v sieti. Veľakrát je tu aj odpor obyvateľstva. Ľudia sa boja, že to hučí, že to zabíja vtáky. Majú obavy, že to spôsobuje epilepsiu a kadečo iné. Prevažujú predsudky a skupiny, ktoré sú proti veternej energetike. Netvrdím, že je bez chýb. Prestane fúkať, výkon v sieti vypadne a musíte sa starať o reguláciu výkonu. Ale keď sa to vhodne nastaví , aj priestorovo, aj výkonovo, tak ani s ňou nie je žiaden problém.

V čom vidíte výhody, nevýhody nových nevyčerpateľných zdrojov energie?

Výhody obnoviteľných zdrojov sú vždy tam, kde je zdroj postavený v mieste spotreby. O tom sa nedá diskutovať. Jednoducho: postavím si fotovoltiku alebo malú veternú elektráreň na strechu, elektrinu takto vyrobenú spotrebujem priamo u seba. To je najväčšia výhoda, ktorá je priamo pre ľudí. Optimalizujem – znižujem si svoju vlastnú spotrebu, teda sa správam ekologicky aj ekonomicky.

Keď to berieme z pohľadu veľkých zdrojov, aj tie sú vhodné. Výhodou je, že táto energia je vyrobená z domáceho zdroja, z potenciálu, ktorý tu máme k dispozícií: Slnko, vietor, voda, biomasa. Nie sme závislí na externých dodávkach odniekiaľ z vonka. Pri slnku, vetre a vode ide len o klimatické obmedzenia.

Najväčšia nevýhoda je, pokiaľ nemáme zásobníkový systém, napr. baterky, tak v prípade malých zdrojov ťažko dosiahneme nejakú tú nezávislosť. Nedokážeme sa úplne odpojiť od sústavy, stále sme na nej závislí. Je to ale otázka pár rokov.  Ľudia si už dlhodobo stavajú vlastné kotle na palety, drevo a odpájajú sa od plynu alebo od centrálneho dodávateľa tepla. Podobný trend bude nasledovať aj v elektro-energetike.

Mnohé z nich majú ekonomickú návratnosť. Keď si to človek dlhodobo rozloží, tak väčšine ľudí sa to oplatí. Nevýhodou môže byť , že sa jedná o pomerne finančne náročné riešenia, na ktoré nie každý v súčasnej situácií má.

Myšlienka na záver:  Keď ste pripojený do sústavy, nikto nie je ostrov. Čo urobím ja, bude mať vplyv na ostatných, či už pozitívny alebo negatívny. Na to treba vždy myslieť.

Karol Galek (38), poslanec NR SR a predseda komisie pre technologický rozvoj a inovácie.

Profil: RNDR. Karol Galek, MSc.  študoval na Technickej univerzite vo Viedni, v obore geológia –  obnoviteľné zdroje v strednej a východnej Európe. V roku 2008 pôsobil  v USA na pozícií, ktorá sa zaoberala  veternou, geotermálnou, vodnou, solárnou energiou a biomasou. Momentálne je poslancom NR SR, a predsedom komisie pre technologický rozvoj a inovácie.